Vyhľadávanie
Roman Holec: Trianon – triumf a katastrofa
Bratislava: Marenčin PT, 2020
Podpis Trianonskej mierovej zmluvy je kardinálnou udalosťou aj slovenských dejín. Pri pripomienke stého výročia udalosti historik Roman Holec v knihe Trianon – triumf a katastrofa jasne a zrozumiteľne približuje dôsledky tejto zmluvy so všetkými jej aktualizačnými momentami.
Pri obrovskom množstve každodenných podnetov, ktoré číhajú na človeka 21. storočia, majú epizódy dejín mnohokrát len malú šancu vstúpiť do verejného diskurzu. Výnimkou je azda len isté percento populácie, ktoré nachádza v dejinách zaľúbenie. Existuje však jeden špecifický fenomén, spoločný celému ľudskému rodu a nafukujúci bubliny udalostí, do ktorých inokedy vstupuje len pár zanietených – výročie.
Koniec koncov, aj človek absolútne ľahostajný k veciam minulým zvykne oslavovať narodeniny či výročia svadby seba alebo svojich blízkych. Hádam potom niet divu, že ak sa viac-menej opomínaná historická udalosť „dožíva“ svojich narodenín, náhodou ešte aj okrúhlych, zrazu sa mnohé indiferentné postoje menia na záujem. Príkladov aj z nášho priestoru nájdeme len za posledné obdobie hneď niekoľko: 2015 – Rok Ľudovíta Štúra, o osmičkách, ktoré boli pripomínané v roku 2018, by sa dala napísať aj celá kniha (však ju otcovsko-synovské duo Čaplovičovcov aj v predmetnom roku napísalo).
Významné výročia roka 2020 – významné z hľadiska stredoeurópskeho geografického priestoru – boli pritom možno na prvý pohľad skryté. To, že sa v roku 2018 pripomínala storočnica konca prvej svetovej vojny, bolo zrejmé aj tým, ktorí vo svojich školských časoch považovali hodiny dejepisu skôr za oddych medzi náročnou matematikou a ešte náročnejšou chémiou.
Skutočnosť, že južná československá hranica bola vlastne definovaná až o dva roky neskôr a že rok 1920 bol z hľadiska existencie mladého štátu rovnako zásadný, už slovenská spoločnosť takmer vôbec nereflektuje, resp. do spustenia množstva pripomienkových akcií uplynulých mesiacov nereflektovala. Podpis Trianonskej mierovej zmluvy je kardinálnou udalosťou aj slovenských dejín, o to viac teší skutočnosť, že pri pripomienke stého výročia udalosti sa podujal napísať monografiu o tomto príbehu jeden z najlepších literátov medzi slovenskými historikmi, Roman Holec.
Národná trauma
Ak som v úvodnej časti označil Trianon za zabudnutú udalosť, tak je nutné upresniť, že zabudnutou, lepšie povedané, nepripomínanou, je táto zmluva len v slovenskom prostredí. Ako podotýka Holec, na juh od Dunaja je, naopak, jednou z najpertraktovanejších tém odborného aj laického diskurzu posledných troch dekád: „Rozprávate sa s Maďarmi päť minút a už sú pri Trianone.“ (s. 9).
Našinec, ktorý aspoň okrajovo sleduje nacionalistický kurz maďarskej politickej reprezentácie posledných rokov, však zrejme tuší, že mnohí autori sa viac než faktografickou rovinou zaoberajú mýtom národných prehier, ktoré sú v maďarskom prostredí hlavnou tézou nazerania na vlastné dejiny.
Historické pozadie tejto optiky, ktorá zďaleka nie je vynálezom posledných dekád, prezentuje Holec hneď v úvode knihy. Vďaka tomuto exkurzu sa aj čitateľ neznalý pomerov dokáže pomerne rýchlo zorientovať v základných štátotvorných a národných postojoch uhorských / maďarských predstaviteľov v predvečer prvej svetovej vojny a následných udalostí vedúcich až k Trianonu. K otázkam reflexie mierovej zmluvy v kolektívnej pamäti sa následne ešte vracia na záver celej monografie, kde sumarizuje všetko podstatné.
Bez vojny a bez ČSR niet Trianonu
Akékoľvek rozprávanie o Trianonskej mierovej zmluve prirodzene nemožno začať in medias res, ale najmä z hľadiska čitateľa je nutné zachovať kontinuitu historických udalostí. Holec preto nezabúda ani na problematické etablovanie novej republiky, ktoré nastalo v turbulentných časoch konca prvej svetovej vojny.
Nešlo pritom len o otázku uchopenia politickej moci v najvyšších poschodiach mocenského aparátu. Ako píše Holec, „Rok 1919 mal vytvoriť predpoklady na čo najlepšiu východiskovú pozíciu pred mierovou konferenciou... Mala (nová štátna moc – pozn. O.Z.) presvedčiť obyvateľov, aby boli hrdí na svoju slovenskosť, aby ich získala pre slovenskú identitu...“ (s. 92)
Prvý rok Československa bol v znamení presadzovania národnej identity v často multietnickom prostredí, keďže každá zreteľne dokázateľná národnostná majorita bola tým najlepším východiskom pre rokovanie o ustanovení hraníc. Zďaleka pritom nešlo o miesta, ktoré sú dnes pohraničnými oblasťami, stačí spomenúť Bratislavu a Košice, kde bola táto otázka rovnako na programe dňa.
Zaujímavým príkladom, ktorý Holec spomínal, bolo napríklad založenie univerzity v Bratislave, ktorá však nenadviazala – ako to bolo bežné inde – na už existujúcu Alžbetínsku univerzitu, ale naopak, od jej uhorského dedičstva sa zásadne dištancovala.
Kto naozaj prehral?
Neúprosnosť dejín, ktoré „zomelú každého, kto je v nesprávnom čase na nesprávnom mieste,“ (s. 229) dokonale ilustruje kapitola o tých, ktorí prehrali. Ako však Holec uvádza hneď v jej úvode, tí, ktorí sa cítili byť pokorení a porazení, na tom v skutočnosti vôbec neboli tak zle. Teda, odmysliac si traumu kolektívnej identity a zrúcanie ich dovtedajšieho mentálneho sveta.
Tak či onak, maďarské obyvateľstvo, ktoré sa ocitlo v hraniciach Maďarska, si v každodennom živote žiadnu krivdu uvedomovať nemuselo.
Státisíce etnických Maďarov sa vydali na útek, lebo v nových štátoprávnych podmienkach si svoju existenciu nevedeli predstaviť, a tí, čo napokon zostali, nezažívali o nič ľahšiu situáciu, než tí, čo odišli.
Utečenci síce museli zanechať všetku svoju hmotnú istotu, ale tí, ktorí zostali, často napokon strácali nielen hmotné statky, ale aj pocit prináležitosti k miestam, kde ich rodiny žili často po stáročia. „Oni si vypijú svoj kalich horkosti až do dna, namiesto politikov, vojakov, žandárov... Im, obyčajným ľuďom, sa zrátajú všetky hriechy minulosti.“ (s. 229) Neľahké časy však nečakali len na etnicky maďarské obyvateľstvo, staré rany sa odzrkadlili aj na vzťahoch nového štátneho aparátu a príslušníkov nového štátotvorného národa k etnickým Nemcom či Židom.
Liečba na historickú boľačku
Hodnotiť literárnu kvalitu či kvantum použitej literatúry a historických prameňov je v prípade Holecových diel už dlhodobo jednoduché, ba priam zbytočné. Tu ťažko čosi vytknúť; text knihy odsýpa doslova sám a keď sa už zdá, že náročnosť témy padá na plecia čitateľa, autor vtedy majstrovsky vytiahne dejinnú pikošku, bonmot či citát, ktorý prinavráti čítaniu ľahkosť.
Skutočný prínos knihy leží kdesi inde. Je totiž priam až neuveriteľné, ako málo sa v slovenskom prostredí reflektuje historická otázka, ktorú susedný štát – s početnou etnickou menšinou v Slovenskej republike – vníma ako zásadný atribút svojho súčasného bytia. Z tohto pohľadu učinil Holec nesmierne dôležitý krok, keď v jasnej a zrozumiteľnej forme predostrel slovenskému čitateľovi problematiku Trianonskej mierovej zmluvy aj so všetkými jej aktualizačnými momentami.
A či ponúkol aj riešenie na storočný pocit historickej neprávosti? Nebolo by správne od historika niečo také očakávať, ale na druhej strane, vcítiac sa do autorovej kože, nebolo možné úplne sa tomu vyhnúť. Ako to vyriešil? Napríklad tak, že nechal prehovoriť triezvy hlas z maďarskej strany: „Napriek tomu trianonskú ranu nemožno zahojiť revíziou hraníc. Ba, ako povedal István Bibó, cenou za dôkladnú zmenu situácie maďarských menšín je úplné vzdanie sa akýchkoľvek územných nárokov.“ (s. 311) Zlepšenie pozície maďarských menšín v jednotlivých štátoch by tak mohlo viesť práve prostredníctvom odmietnutia neustáleho odkazovania na „nespravodlivú“ historickú krivdu.
Mgr. Oliver Zajac (1992)
Je doktorandom na Historickom ústave SAV. Venuje sa najmä obdobiu prvej polovice 19. storočia. Spoločne s Luciou Benedikovou a Branislavom Kovárom zostavil titul Epidémie v dejinách. Ľudstvo v boji s neviditeľnými nepriateľmi (Premedia, 2020).
Foto: Protesty v Budapešti v roku 1920 proti podpísaniu Trianonskej zmluvy. Zdroj: litera.hu
