Vyhľadávanie
Debutová poézia 2019
A tak, ako odišiel do stratena rok 2019 (s globálnou pandémiou sa ťažko súťaží v zapamätateľnosti), budem postupovať aj ja pri štruktúrovaní tohto textu – na jeho samom začiatku nájdete tri tituly, ktoré stoja za zmienku, a čím hlbšie sa budete do hodnotenia noriť, tým väčšie bizarnosti tam budú striehnuť (preto ak chcete mať po dočítaní dobrý pocit, odporúčam začať od konca).
Nebudem ctených čitateľov a čitateľky naťahovať – ja už na tieto hodnotenia, skrátka, nemám nervy. Vyše 20 debutantov a debutantiek vydalo v minulom roku knižku básní a väčšina z nich je už teraz zabudnutá (mimo okruhu ľudí, pre ktorých hlavným kritériom pre kúpu knihy domácej poézie nie je nevyhnutne kvalita veršov, ale skôr väzba na autorku či autora), a to právom.
Povšimnutiahodné
Začnem hodnotením zbierky Martiny Strakovej Pohľadnice z neviditeľných miest, ktorá je pre mňa jednoznačne tým najlepším, čo oblasť poetických debutov za uplynulý rok ponúkla. Kniha je rozdelená do štyroch častí, tie sú už samy osebe funkčnými celkami, v spojení do jedného artefaktu sa však ešte vzájomne citlivo zvýznamňujú (k čomu prispieva aj grafická úprava). Lyrická aktérka nežongluje s veľkými či večnými témami, významové jadro tvorí intímna výpoveď o sebe samej a o tom, čoho sa má možnosť dotknúť. Na druhej strane je diapazón výraziva taký široký, že aj napriek relatívne krátkemu rozsahu jednotlivých textov zbierka ako celok pôsobí expanzívne, niektoré prvky dokonca vytvárajú prvky tzv. otvorenej básne, teda evokujú iba základný, všeobecný vnem, ktorý je poskytnutý čitateľovi či čitateľke na dotvorenie.
Sympatické je využitie leitmotívov (ide najmä o rastliny) a ďalších konštrukčných prvkov (katalogické radenie textov v časti Herbáriá či hudobná kompozícia časti Rímske pínie), posilňujúcich aspekt kompaktnosti. Výsledkom je veľmi dobre vyvážený celok s rovnocenným pôsobením odstredivých i dostredivých síl, čo vytvára vhodné (ani priúzke, ani priširoké) rozpätie konotačno-interpretačného poľa. Povedané inak – aj najvzdialenejšie prvky prirodzene gravitujú k spomínanému výrazovému jadru, ktorým je špecifická životná skúsenosť lyrickej aktérky, odvíjajúca sa zhruba od tohto stredu: „vyrástla som / obyčajná ako pýr pevne / zachytená v škárach // kam psy // chodievajú // značkovať.“ (s. 34) Premisa, stanovená názvom zbierky, je tak naplnená – Straková dokáže presvedčivo vo svojej poézii vykresliť „neviditeľné miesta“, ktoré vďaka získaniu týchto textových pohľadníc chceme navštíviť a strácaním sa v nich ich preskúmať.
Debut Vášnenie, vydaný pod pseudonymom Zuzana Fabianová, je rozdelený do šiestich častí, čo ukazuje premyslené makrokompozičné rozvrhnutie. Úvodné dve časti – Intimissimo a Odvrátená strana – spolu komunikujú ako dve strany tej istej mince. Dominantou je milenecký vzťah, v rámci ktorého sa v prvej časti aktérka a jej milenec približujú (fyzicky i duševne), a v tej druhej sa jeden druhému vzďaľujú. Umeleckú presvedčivosť týmto veršom dodáva najmä striedme a neprikrášľujúce uchopenie telesnosti, ktoré vyvažuje aj nadbytočný pátos či klišéovitosť niektorých iných veršov. Dôležitým pôdorysom básní je ich hudobnosť.
V nasledujúcej časti lyrická aktérka obkresľuje svoju identitu v spojitosti s vnútorným i vonkajším svetom (k vonkajšiemu svetu aj zaujíma postoj), odhaľuje a reflektuje sa v pozícii ženy (aj ako nositeľky istých rodových stereotypov), poetky (v zmysle písania o písaní), ale najmä sebavedomej erudovanej individuality, poučenej lektúrou filozofie (i feminizmu) či umenia (opäť predovšetkým hudba). Časti S blízkymi a Pieskový vrch a iné potom ďalej upresňujú pozíciu lyrickej aktérky vo svete – prvá menovaná konkretizovaním členov a členiek rodiny ako oporných bodov, tá druhá ukazuje jej zakorenenie v skutočných či symbolických lokalitách, pričom sa tu vyzdvihuje príroda, predovšetkým flóra. Do tohto prírodného kontextu autorka postupne zasadzuje už evokované významné motivické okruhy – telesnosť, hudba, milenec, blízki, pričom v závere sa repertoár rozširuje aj o motív smrti.
Zvolený pseudonym, okrem zakrytia skutočnej autorskej identity, zrejme zámerne buduje plnohodnotné, trojrozmerné alter ego. Ideu alter ega napokon komplementuje aj posledná časť zbierky s názvom Z haiku, ktorá aktérku predstavuje v polohe hĺbavej filozofujúcej reflexie a čitateľovi či čitateľke tým dotvára diapazón rozličných uhlov pohľadu na jej osobnosť. Zbierka Vášnenie je napokon práve s prihliadnutím na úsilie o komplexné uchopenie a zobrazenie identity a súradníc individuality (či už fiktívnej alebo „skutočnej“) zaujímavým a interpretačne podnetným príspevkom do debutovej slovenskej poézie.
Posledným v tejto trojici najzaujímavejších básnických debutov minulého roka je Lepšia verzia seba Ivony Pekárkovej. Ide o kompozične zvládnutú knižku, hravo a ironicky kritizujúcu submisivitu jedinca vo vzťahu ku komerčno-konzumnej spoločnosti –protagonista prvej časti zbierky Peter sa nielen pasívne podriaďuje očakávaniam spoločnosti, ale proaktívne hľadá takú „lepšiu verziu seba“, ktorá vymaže jeho jedinečnosť, čím sa stane ideálnou nádobou pre naplnenie spomínaných očakávaní. Autorská metóda debutantky sa dá považovať viac za komentár než za kritiku, vďaka čomu na jednej strane zbierka nenadobúda moralizujúci charakter, na strane druhej sa však týmto chtiac-nechtiac vzdáva aj úderného pointovania, ktoré by mohlo verše vhodne vyostriť. Napokon tak azda pričasto ostávame v „bezpečných“ mantineloch karikovania už karikovaného. V knihe sa zároveň ukazuje sľubný základ autorskej poetiky aj úskalia nie priliehavo zvolenej látky. Pekárkovej debut síce pobaví, ale to sa mi zdá v konečnom dôsledku málo. Celú moju recenziu Lepšej verzie seba nájdete v časopise Glosolália 1/2020.
Bude z toho niečo?
Útla zbierka Zory Červenákovej Vitajte v sklade života je, ak sa nemýlim, poetickým debutom nielen autorky, ale aj vydavateľstva Artis Omnis, špecializovaného na fantastiku. Ide o vcelku solídny počin, hoci nie výnimočný. Lyrická aktérka komentuje bežný život, pričom svoju úlohu tu hrá aj špecifická ženská životná skúsenosť. Dalo by sa povedať, že jadrom zbierky je hľadanie vlastnej identity a vlastného miesta vo svete, pričom na základe datovania básní v rozpätí od roku 2004 po 2018 je viditeľné, že ide o kontinuálny a komplexný proces, akýsi krúživý pohyb po hraniciach externého a interného, ktorého – dnes už v podstate obligátna – súčasť je aj istota neistoty či vždy prítomný pocit väčšieho alebo menšieho ohrozenia. Datovanie zároveň posilňuje autobiografický rozmer.
Aktérka sa neusiluje patetickým spôsobom „zjavovať“ veľké pravdy, miestami sa však nevyhne melodramatickosti a bolestínsko-trpiteľskej póze. Spravidla najlepšie sú odľahčene, uvoľnene pôsobiace básne (napríklad Únava), v ktorých autorka príliš netlačí či už na pointu, alebo na ornamentálnosť výrazu. Zaujímavá je napríklad báseň Sebaklam, uzatvárajúca sa veršom „a seba kam?“, v ktorom sa aktérka pýta seba samej, kde je jej miesto v jej vlastnom živote. Pointa je sama osebe výrazná, šikovne ju však zvýznamňuje slovná hra v názve básne, čím sa vytvára pocit úplnosti textu. Iné slovné hry v Červenákovej debute, naopak, pôsobia formalisticky samoúčelne a nefunkčné je úsilie o formálne ozvláštnenie a zdôrazňovanie častí výpovede kapitálkami. Treba však dodať, že to sú typologicky neduhy, aké sa dali odstrániť, ak by mala knižka pozornejšiu redaktorku či redaktora. Je to škoda, pretože v takejto rozsahovo, obsahovo i výrazovo skromnej zbierke nedostatky väčšmi vyniknú a čitateľa či čitateľku môžu rušiť v procese recepcie inak zaujímavej reflexívno-meditatívnej poézie, ktorú tento debut na viacerých miestach poskytuje.
Pod autorským menom Neullior Aeternum vyšiel debut Pomiluj ma keď umrie láska. Ide o zbierku relatívne presvedčivej zážitkovej poézie (plus niekoľkých strán denníkových zápiskov), pri ktorej sa – myslím – dobre ukazuje rozpor medzi postojom naivno-sentimentálnej čitateľky či čitateľa (tí sú tu cieľovkou) a diskurzívne čítajúceho človeka (v tomto prípade som ním, prepytujem, ja). Tvorba Neullior Aeternum sa mi nezdá ako úplne márna, ale predovšetkým tu treba nastoliť otázku miery – zbierka totiž obsahuje aj decentnejšie ladené a obstojne pôsobiace básne (napr. Chytám ťa pod rebrá), na druhej strane však stoja texty ustrojené na báze prvoplánovej expresivity, ktorá namiesto práce s náznakom predostiera čítajúcemu či čítajúcej známe prvky, resp. dokonca vyslovene kľúčové slová poetického inventára v čo „najľúbivejšej“ konštelácii (preto zbierka funguje ako objekt naivno-sentimentálneho čítania). Na ilustráciu sa dá použiť napríklad úvodný odsek básne Vieš, že: „zo všetkých rán / najviac bolia / tie rána, v ktoré / tu nie si?“ – a posledný verš toho istého textu: „Milovať ťa je zločin“ (s. 69); prípadne nasledujúci úryvok: „a ja som stále čakala, / pretože nečakať na teba / by bolo peklo, / by bola bolesť, / by bola slabosť.“ (s. 76)
Nechcem pritom spochybňovať ani životnú skúsenosť autorky, ani tvrdiť, že básne sú vedome vyrátané na efekt, výsledok je však taký, aký je – laicky ľahko čitateľný súbor veršov, ktorý neprináša do poézie nič nové, no predsa si v nej nájde svoje miesto (keďže básne čítajú aj nemúzickí čitatelia a čitateľky – tu asi predovšetkým takí). Vidím tu podobnosť napríklad s tvorbou Pavla Hiraxa Baričáka, uňho však skôr ide o egoistickú pózu, tvorba debutantky pôsobí autentickejšie (hoci od Nóry Ružičkovej či Lýdie Vadkerti-Gavorníkovej je veľmi ďaleko).
Bea Hric Swetlunka vstúpila do knižného diania zbierkou Ne(z)vratná spoveď. Úroveň estetizovania skutočnosti v tomto debute je síce relatívne decentná, to však neznamená, že by vo výslednej podobe básne pôsobili osviežujúco – skôr by som povedal, že verše sú celkom milé, nie až tak iritujúce. Aj tu sa však vyberá z „klasických“ prvkov toho, čo vnímame ako invariantný poetický inventár, a tieto prvky sa reťazia iba „osvedčeným“ postupom, takže celkovo nič nové. Výsledný efekt sa dá vidieť napríklad v básni Ešte sa nezmenil: „krb môjho tela / na popol, / aj keď vietor pátra / po deravých vreckách na duši.“ (s. 82) To je inak práve jeden z tých iritujúcejších textov.
Navyše, vždy spozorniem, keď vidím hyperbolické konštatovania ako „Svet sa zbláznil“ (s. 45) – ak už totiž chce autorka či autor reflektovať širšiu realitu a nie len „svoj“ svet, presne takéto jednoduché redukcie sú pre mňa znakom nepresného videnia (obdobne to platí pre rad ďalších „spoločenských“ básní, napr. Splynuli sme s dobou či Svet sa krúti). Tomuto sa úprimne mohla autorka radšej vyhnúť a riadiť sa svojimi veršami: „Nie je všetko zapísané / v knihách“ (s. 48) – a áno, aj bez takéhoto „múdra“ by sa Ne(z)vratná spoveď zaobišla.
Mykať plecami
Najprv stručne k edícii Malé svety, o ktorej som písal samostatnú recenziu (Knižná revue 10/2019) a patria do nej tieto debutantské zbierky: Klaudia Dočekalová – Sedadlo 33, Samuel Furmánek – Spiace kvety, Martin Petro – Zločinec, Petra Štefancová – Odokrytá, Matej Trnovec – Dobrovoľný Lucifer (všetky vlastným nákladom, 2019). S oboma prižmúrenými očami by mohlo ísť o perspektívnych autorov a autorky, čaká ich však veľa práce, na začiatku ktorej stojí schopnosť reflexie vlastných textov i prijatia externej reflexie vo forme (aj tvrdej) kritiky. Najlepšie sa v tejto chvíli javí veršovanie Petry Štefancovej (pri debute Odokrytá občasne stačí prižmúriť len jedno oko a na zopár miestach sa dokonca dá čítať aj s očami otvorenými!), takže ja osobne si počkám na jej ďalšiu zbierku a budem držať palce, aby vzniklo niečo čitateľné, pretože to v „mladej poézii“ potrebujeme ako soľ, čo dokazuje aj zvyšok tohto môjho textu.
Ďalší nevýrazný debut predstavuje Ružová noc Silvie Budayovej. Básne zbierky sú striedme rozsahom a badať v nich aj úsilie o výrazovú striedmosť v podobe vecného tónu, vo viacerých textoch je však transparentne viditeľné, že ide viac-menej len o efekt. Autorka sa nevyhne „poetickému“ pátosu: „útržky tajných milovaní / skryté vo vášňach minulosti / dunia v hniezde mojich ulít / ako pulz srdca smiechu“ (s. 49), ani chcene či nechcene moralizujúcim pointám: „dnes číta málokto“ (s. 11) či prevareným ezotericky ladeným pseudosentenciám: „slnkom presvietená nedeľa / človeku viac netreba“ (s. 14), „šťastie je ukryté v prostých veciach.“ (s. 28)
Jazyk zbierky je predsa len poeticky príznakový, obsahuje výrazy, ktoré sa „hodia do básne“ aj tam, kde by vzhľadom na charakter textov viac pasovali vyslovene neutrálne (alebo dokonca žiadne) lexémy – to sa týka najmä prívlastkov vo forme adjektív (a špeciálne genitívneho spojenia): „v tej záhrade malín / kde rady viniča / sladkú idylu detstva prezradili / a svieže listy orgovánu / moje plecia hladili.“ (s. 13) Nevyváženosť zbierky teda spočíva najmä v nezladenosti dvoch zložiek – všadeprítomných ornamentov, ktoré pociťujeme ako súčasť „tradičného inventára“ poézie, a na druhej strane aktualizačného momentu, tvoreného optikou všedného nazerania na všedné veci. Táto kombinácia v uvedenom prípade fatálne zlyháva (môže to však fungovať, ako dokazuje tvorba Štefana Strážaya).
Žiaľ, ani debutová zbierka Brigity Lehoťanovej Kamienky sa nedokázala vymaniť z tyranie prepoetizovanosti, hoci ako celok nepôsobí až tak dráždivo ako niektoré iné knižky nižšie v tomto hodnotení. Aj tu sa však nájdu nefunkčne patetické výrazy ako „Lúči sa lúčmi“ (s. 40) či „Vypiť / až do dňa / svoj pohár noci“ (s. 67), prípadne výraz „luna“ (s. 71), ktorý sa dnes už asi ani nedá použiť tak, aby ho čitateľ či čitateľka vedeli brať vážne. Tieto výrazy tu nespomínam ako okazionalizmy, vyjadrujú charakter celej zbierky. Autorka využíva v básňach rým, ale tak, ako sú niektoré rýmové dvojice vydarené (oxytocínu – privinú, písmená – korenia), tak sú iné ľahko predvídateľné (Pane – stane – dlane, kosy – bosý, citu – si tu), čo síce podporuje fluiditu textu, ale nielen, že nejde o pridanú hodnotu, takéto rýmy dokonca textom dodávajú povlak lexikalizovanosti. A potom sú tu, samozrejme, rýmy úplne nevydarené.
Synekdochicky sa to, prečo zbierka neupúta, dá demonštrovať na niekoľkých spirituálne ladených textoch, napríklad na básni Poďakovanie s charakterom modlitby. V prvom rade je tu zradná jednorozmernosť, vlastná takýmto básňam, ktorá sa v lepších textoch vyvažuje istou ľahkosťou (ako to robí Janko Silan vo svojich piesňových zbierkach), no u Lehoťanovej cítime skôr topornosť. S jednorozmernosťou nielen duchovných básní, ale aj tých o láske, sa tu spájajú aspekty ako simplexná transparentnosť (všetko máme ako na dlani, texty nedisponujú tajomstvom), príznaková „poetická“ lexika, štylistika i celkový výraz (báseň nám jasne dáva najavo, že je básňou) a istá bezproblémovosť ako vyjadrenie významového sploštenia. A ani lepšie básne, napríklad Biliard so zaujímavou pointou, nie sú očistené od balastu typu „Noc si sadá / ku klavíru“. (s. 45)
Pomerne nevzrušivé verše obsahuje debut Mám za sklom Lennonovu fotku Želmíry Zemčákovej. Básne sú vystavané prvoplánovo väčšinou naratívnym spôsobom na gravitovaní k pointe – žiaľ, autorkine pointy nedokážu udržať váhu textu, ktorý od tejto schopnosti závisí. Neinvenčné a miestami lacné ukončenia potom na svoj obraz pretvárajú celú, do seba rúcajúcu sa zbierku. Tieto pointy sú vystavané buď na slovnej hračke (Vlastný životopes), alebo sa usilujú o sprítomnenie múdra vo forme básnickej sentencie či gnómického vyústenia: „Láska? Tá ťa tu drží a zdržiava. / Ak ju máš. / Ak ju nemáš, tak ťa tu zdržiava / jej hľadanie.“ (s. 62) Výsledný dojem je však prinajlepšom rozpačitý či nevýrazný – ono múdro je metafyzicky neukotvené, akoby voľne plávajúce v priestore, telo básne je potom len štylisticko-rétorickým cvičením a cezeň sa k múdru dopracujeme spôsobom, za ktorým necítime nič konkrétne, nič uchopiteľné, vďaka čomu by s nami ako s čitateľmi či čitateľkami mohli texty zarezonovať.
Básne sú ustrojené lineárne, nedisponujú oblúkom (ani klenbou), ktorý by im dodával potrebné množstvo problémovosti, aby sme výsledok nevnímali ako plytkú ezoteriku. Z celého súboru sa mi pozdáva asi iba Aprílová trieda – preto, lebo sa vyššie opísaným neduhom aspoň čiastočne vyhýba. Paralelne sa tu odvíjajú dve línie, ktoré sa implicitne spájajú v závere (a poskytujú náznak druhého plánu), čo je oveľa sympatickejšie, než dotláčanie textu do (silenej) pointy.
Zrejme najstarším debutantom uplynulého roku je Karol Frühauf (ročník narodenia 1947). Jeho Malý šlabikár lásky má síce premyslený koncept, realizácia je však prinajlepšom rozpačitá. Pomôžem si mojou obľúbenou fyziologickou metaforou – keď budete donekonečna dráždiť receptory, prestanú reagovať. Tak je to aj v tomto prípade s výrazom „láska“ – jeho nadužívanie v týchto kratučkých textoch (najmä v ich názvoch) veľmi rýchlo spôsobí u čitateľa či čitateľky otupenie. Výsledkom je paradox, v ktorom pričastá priama deklamácia niečoho znemožňuje plnohodnotnú evokáciu daného javu či entity, čo v konečnom dôsledku pôsobí sebaupevňujúcim dojmom plochosti celej knižky.
Texty sú teda, ako implikuje názov, jednak o láske a jednak zoradené abecedne, najčastejšie podľa prívlastkov lásky, ale aj podľa atribútov, ktoré sa k predmetnému pojmu viažu viac či menej voľne. Pointa je neraz postavená na úsilí o sprostredkovanie básnickej múdrosti, a to (pri)hojne na báze chiazmu („je taká jemná / trasie sa pri najmenšom chlade / je taká nežná / i v najväčšom mraze ťa zohreje“, s. 43), výsledný efekt je prvoplánovo poučujúci alebo prvoplánovo banálny. Napokon ide len o samoúčelný príspevok do slovenskej poézie, ktorý domáci literárno-spoločenský kontext nijako neobohacuje.
Vstup na vlastné nebezpečenstvo
Debut Dušana Lázničku Cesty sa dá považovať za súbor štyroch rozsiahlych básní v próze a jedného básnického pásma, pričom texty vznikali podľa autora pod vplyvom surrealizmu. Láznička pritom tvrdí, že od automatického písania ako domény spomínanej avantgardy sa treba posunúť ďalej (s. 86), no z pozície čitateľa sa mi skôr zdá, že sa riadi heslom „čím viac striel, tým väčšia šanca niečo trafiť“. Kniha je tak bujnením pseudosurrealistického textovania, pričom nedosahuje kvality žiadneho z extrémov, ktorého prvky sú v nej badateľné – ani inovatívne obrazy, ani sofistikovaná poetika nonsensu, ani odhalenia primordiálnych súvislostí. Miesto toho balansovanie, či skôr vrávoranie okolo stredovo-neutrálnych banalít a texty bez presviedčacej sily, akú mali napríklad Rimbaudove básne v próze či zbierka Ivana Štrpku Všetko je v škrupine, ktoré sa dajú pri hodnotení použiť ako referenčné body. Pre dokreslenie koloritu jeden citát: „Bol s nami aj vietor a Slnko, ktoré sa nás zakaždým zo zvedavosti pýtalo na počasie v zapadnutom kúte Albánska, alebo na ranný koláč, ktorý vypadal úplne ako môj nebohý strýko z druhého kolena.“ (s. 43)
Súbor veršovačiek Jaroslava Čierneho Piesne je zložený z obrazov, ktoré môžu znieť na prvé počutie ľúbivo (najmä pri prednese), ak sa však čitateľ či čitateľka nad nimi zamyslí, ich „čaro“ vyprcháva. Autorove básne sú robené na efekt – každou slabikou kričia, že ide o poéziu, zaštiťujú sa pláštikom tradície (viazanú formu deklaruje zadná obálka publikácie za cnosť), v konečnom dôsledku však ide o nehodnotné „básnenie“, vehementne sa usilujúce pôsobiť oveľa lepšie, než v skutočnosti je. Prostriedky, ktoré autor využíva a ktoré iste považuje on sám za poetické, v takejto konštelácii vytvárajú na textoch akurát tak patetickú patinu. Je tu všetko – archaizmy, prechodníky, genitívne väzby, bezobsažné floskuly: „V úli tvojej nehy navždy chcem sa stratiť“ (s. 19); „Vtedy srdcia najviac krája ľúbosti nám pluh“ (s. 58); „Moje prsty zatiaľ v tvojom prstoradí / dotykom šepocú lásky Otčenáš.“ (s. 60)
Celé to pôsobí, akoby niekto vytiahol zopár treťotriednych zbierok poézie z prelomu 19. a 20. storočia, premiešal ich a výsledok predáva s puncom remeselnej kvality (veru, sem sa niektorí dostali sto rokov po Kraskovi, ktorý bol už vtedy oveľa ďalej). O okolí roku 1900 nehovorím náhodou, pretože básne naozaj pôsobia ako secesné – v ich úžitkovosti. Vezmite a spotrebujte, citová väzba môže byť aj predstieraná, pretože aj v oblasti emocionálnej odozvy vyvolávajú verše iba čosi vágne, neuchopiteľné, zaprášený obraz niečoho, čo pred týmto absolútnym vyblednutím mohlo byť aj láskou (ale nemuselo).
Brehy pod mostom Ľubomíra Marettu sú zbierkou „básní z klobúka“ – kniha obsahuje takmer sto textov, až na výnimky sú všetky nadpísané abstraktným alebo konkrétnym podstatným menom, ktoré je predmetom troch štvorverší so striedavým rýmom. Áno, je to také repetitívne a monotónne, ako to znie, a vďaka tomu, že konkrétne pomenovanie je v nadpise a v samotnej básni sa k nemu referuje často už len zámenom, asi by sme ani nezistili, ak by sa nám verše pomiešali. Všetky sú o všetkom a teda každý o ničom.
Charakter veršovania predstavuje ten pomyselný regresívny a nekomunikatívny invariant zahádzaný vágnymi obrazmi, silenou inverziou a väzbami vo všetkých možných pádoch, ktoré sú pre danú situáciu neprirodzené. Poézia, z ktorej duní v hlave – a nie tým dobrým spôsobom: „Dal som Ti nežnú pusu na vlasy / brániš sa jej často tvrdo mútne / radosť jej vnemu zľahne zas asi / citu jemnú vetvu kruto utne“ (s. 30); „Na povrch hlbiny bolesti pudia / úkryt už horkosťou bujaro kypí / praskajú vo zvaroch ticho potrubia / trávené do srdca brodia sa šípy“ (s. 51); „Utrhli krídla motýľa telu / spoznal tak pravdu o ohni celú / pohladil tváre častokrát nimi / raz prví budú čo poslednými.“ (s. 102)
Der Abgrund
Držte si klobúky, ak chcete čítať ďalej, pretože priepasť si nevyberá – keď sa do nej pozriete, už niet cesty späť. Začnime debutom Moniky Maruňákovej Slzy na motúzy, ktorého názov je symptomatický – jeho použitie nedáva zmysel. Metafora navliekania sĺz na motúz a vytvorenia „náhrdelníka plaču“ (dúfam, že aj toto slovné spojenie to dotiahne až na názov knižky) je v kontexte poézie dnes už sémanticky vyprázdnená a sama osebe nikdy nebola ktovieako invenčná. V takejto podobe je však výsledok ešte o čosi horší – uprednostňuje de facto nelogickú konštrukciu pred priamym pomenovaním, pričom toto „ozvláštnenie“ sa vydáva za poetickú autorskú licenciu podľa akéhosi bájneho, resp. skôr nepoučenými autormi a autorkami vybájeného invariantu poézie, o ktorom bola reč už niekoľkokrát.
Podobným spôsobom nefunguje celá zbierka – nájdeme tu poeticko-pateticko-klišéovité verše, saturujúce predovšetkým autorskú ambíciu vydať zbierku básní. Niektoré texty sú pointované akousi klauzulou, od tela básne oddelenou graficky, výsledný efekt je však kontraproduktívny – pointa textu pod pozorným a upozorneným pohľadom čitateľa či čitateľky pôsobí ešte horšie, ešte poeticko-pateticko-klišéovitejšie než zvyšok textu, ktorý sa (aby toho nebolo málo) na tieto uzatváracie verše rúca. Charakter zbierky dokladám citáciou: „Volám ťa, dážď, hlavu omy, / zbavže len zhrdzavených pút. / Šialené nebo, besniace stromy, / hriech sa smie pred krížom rozplynúť“ (s. 22) – kdekoľvek ju otvoríte, nájdete niečo podobne zlé.
V kategórii najhorších sa nestratí ani Mária Pallayová, ktorá napísala zbierku Dušu nevymeníš. Poďme ku konkrétnostiam: „Rovnako predsa inak rozpína sa bytia hraničnosť, / keď disparátne tancuje každučká jeho sekunda. / Rytmus tisícin ich stotín gazilióny má podôb, / čo z prítomnosti minulej plynú v súdobú budúcnosť.“ (s. 45) Každý rok sa v tejto debutovej poetickej produkcii nájde niečo, čo vyčnieva smerom kvalitatívne dolu tak nástojčivo, že nedokážem zachovať vecný tón a uchyľujem sa k zlomyseľnosti – takže sa vopred ospravedlňujem za to, že budem (trochu) zlomyseľný:
Pallayovej zbierka je pre mňa nepochopiteľná a som presvedčený, že nejde o kozmické mystériá ani odhaľovanie skrytých súvislostí javov a entít, ale len a len o dobre premiešaný slovný balast. Nájdu sa tu hádam všetky neduhy, ktoré som vyčítal už na iných miestach tohto hodnotenia iným knihám, ale navyše aj ďalšie veci („rýmy“ na -osť, napríklad). Básne zbierky sú orientované dvoma spôsobmi – buď na konkrétnu realitu, ktorú banálne „poeticky“ opisujú, alebo je v ich centre filozoficko-existenčný problém, ktorého „riešenie“ sa v takejto forme zvrháva do prazvláštne zacykleného zmätočného mudrovania, aké vidieť v citovanom úryvku.
Martin Štofan Fatranský sa prihlásil o slovo zbierkou, ktorej celý názov je PREMENY (METAMORFÓZY) prírody, života, duše, viery, lásky a vzťahov. Knižka je rozdelená na tri časti (publikácia obsahuje aj rozsiahlu fotografickú časť). V prvej časti sú básne o (prevažne slovenskej) prírode, ktoré však nemajú žiadnu umeleckú hodnotu, dokonca by som povedal, že v takejto podobe je inherentná krása turisticky vďačných miest absolútne znehodnotená (snáď si verše nenájdu úzku cestičku do nejakého turistického bedekra, ale pri celospoločensky rozšírenej absencii vkusu by som sa nečudoval už ničomu). Kým však prvá časť plní prísľub infantilných veršovačiek, tá druhá sľubuje ešte intenzívnejší zážitok – obsahuje verše so spoločenským presahom. Áno, tieto sú ešte horšie, pretože obohatené o lacné moralitky: „Lampa ďalej nesvieti, / život z tela odchádza, / zaspia naše neresti, / prázdno v tanku nachádza, / telo z našich daní“ (s. 46, báseň sa volá Dane); „Žalujem za laxnosť, / zlomený charakter, / klamlivú viazanosť, / kričiaci netopier.“ (s. 52)
Tretia, posledná časť zbierky sľubuje nasledovné: „Táto kapitola hovorí skôr o individuálnom prežívaní a jej posledná báseň o mechanizme kultov a siekt, pričom mentálnu manipuláciu uplatňujú aj totalitné a autoritatívne štáty a organizácie.“ (s. 66) Sú tu autorove príspevky k rôznym psychickým poruchám, na tejto „umeleckej“ úrovni však vtesnávať zložité osudy takto diagnostikovaných ľudí do absolútne katastrofálnych štvorverší sa mi zdá také perfídne, že si ani nedovolím citovať. Zbierka patrí jednoznačne k tomu najhoršiemu, čo v slovenskej poézii (nielen) za uplynulý rok vzniklo (oproti banálnym textom o láske a anjeloch je totiž ešte aj potenciálne spoločensky škodlivá).
No a na záver sa priznám, že pri knižke Moniky Klus Život som váhal, či ju vôbec do hodnotenia zaradiť, zvlášť keď som sa v tiráži dočítal, že obálku robil Jožko Mrkvička a korektúru Janko Hraško – na druhej strane čestne priznávam, že ak autorka či autor takýmto spôsobom otvorene pohŕda inštitucionalizovanou podobou vydávania kníh, nemám ju alebo ho prečo šetriť, a to v súlade s heslom „akú požičaj, takú vráť“. Navyše, kniha má vlastné ISBN a je v distribúcii, takže sa automaticky stáva súčasťou literárneho diania. Každopádne budem stručný – ako poézia Život nestojí za pozornosť, tematicky je zbierka nezaujímavá, remeselné spracovanie je príšerné, a to od absencie akejkoľvek invencie až po svojím spôsobom zvrátenú vytrvalosť používania gramatických rýmov vrátane neurčitkových. A – aby som nezabudol – celá prvá časť knihy je v kurzíve, čo býva tiež pomerne silným indikátorom toho, akú úroveň môže čitateľ či čitateľka očakávať. Pre tých, ktorí veľa znesú, krátky citát: „Keď som tie 30-te narodeniny mala, / na Teba s láskou som čakala. // Ty si dal ale prednosť futbalu, / čo pokazilo moju zábavu.“ (s. 11)
