​Zamyslenie o Pavlovi Brankovi

Pavel Branko netúžil byť cenený, prahol po polemike. Chcel, aby sa argumentovalo proti nemu a on aby protiargumentoval. Slušné chválospevy preňho znamenali nezáujem, slabosť myslenia, politickú korektnosť.

Moja „známosť“ s filmovým kritikom, prekladateľom, publicistom, jazykovým kritikom a popularizátorom slovenčiny Pavlom Brankom sa začala niekedy v roku 2008, v jeho 87 rokoch. Režisérka Zuzana Piussi ma prizvala spolupracovať na scenári filmu Hrdina našich čias, ktorý o ňom pripravovala. Potom som v tom filme aj hrala – náhodnú známu z vlaku.

Situácia bola inšpirovaná Turgenevovou prózou Hamlet ščigrovského újezdu a my sme z nej chceli preniesť do filmu jeden z archetypálnych princípov ľudského správania, a síce, že človek sa s trápeniami a prehrami ľahšie zdôveruje cudziemu človeku, ktorého už možno nikdy nestretne, ako blízkym.

Vo vyznení bol nakoniec tento motív v úzadí, silnejšie sa v tej scéne presadil obraz ľudského (medzigeneračného) zblíženia a akceptácie založenej na tom, že obaja, čo sa náhodne stretli v jenom kupé, sa o toho druhého zaujímajú, že sú v danom okamihu prítomní v bytí toho druhého bez ohľadu na to, či sú ich životné situácie a skúsenosti rovnocenné, a bez ohľadu na to, či sa ešte niekedy stretnú. Dotyk, blik, ale plný či v plnej sile.

        

S chlapčenským úsmevom

Filmovalo sa vo vlaku z Bratislavy do Tatier a v Tatrách, kde sa nakrúcali aj obrazy s manželkou Emkou Brankovou, učiteľkou hudby v ZUŠ-ke. Myslím, že to celé trvalo len dva alebo tri dni.

Keď sme sa v noci vracali autom späť do Bratislavy, sedela som s Brankovcami – Pavlom a Emíliou – vzadu. Boli sme mlčanliví. Opýtala som sa Pavla, o čom premýšľa. So svojím typickým chlapčenským úsmevom, akoby sa chystal povedať niečo vtipné, vyslovil, že premýšľa o tom, že sa to všetko práve skončilo, každý si teraz pôjde po svojom a že to preňho veľa znamenalo, no nič sa nedá robiť, všetko sa raz skončí. A opäť sa krátko jemne zasmial. Chlapčensky, šibalsky, ako to bolo preňho typické.

Nič sa však neskončilo, malo to pokračovanie, hoci snímané už iba kamerou univerza. Základom tohto pokračovania boli naše spoločné záujmy – najmä otázky súčasného jazyka, ktorým sa venoval rovnako intenzívne ako svojej filmovokritickej a recenzentskej profesii a pri ktorých vo mne videl spriaznenú dušu.

Obaja sme v tom čase pravidelne prispievali úvahami a postrehmi o slovenčine do tlače, on do Romboidu, ja do denníka Sme, každý však z trocha iného konca. Kým môjmu uvažovaniu bolo bližšie pátrať po motiváciách jazykového správania uprostred zmien sociálneho správania vôbec, Pavel Branko väčšmi upriamoval pozornosť na adekvátnosť prekladu z iných jazykov do slovenčiny a konkrétnymi poukazmi upozorňoval na výrazný vplyv iných jazykov, najmä angličtiny, na slovenčinu posledných dvoch desaťročí. Hoci si uvedomoval nevyhnutnosť angličtiny ako lingua francy súčasnosti, vystríhal pred jej ľahostajným vnášaním do slovenčiny.

S humorom, ale často aj dosť nekompromisne (stalo sa, že niekedy aj nie celkom oprávnene) upozorňoval na neadekvátne jazykové prostriedky, mechanické kalkovanie, doslovné prekladanie z angličtiny, ale aj z poľštiny, češtiny, francúzštiny, ktoré čitateľa (poslucháča, diváka) významovo zavádza. Tvrdil, že médiá „barbarizujú“ jazyk, a dával na to početné doklady doložené vysielaním konkrétnej relácie s dátumom či konkrétneho autora a publikácie alebo článku. Neboli to úvahy vycmúľané z prsta, ale materiálovo podložené fakty. Neprijímal koncept politickej korektnosti, považoval ho za nástroj, ktorý v prípade, že nie je možné zmeniť skutočnosť, mení jej označenie.

 

Klasický bádateľ

Branko pracoval ako klasický bádateľ. Viedol si kartotéku, jazykové komunikáty analyzoval z rôznych zdrojov – z vlastného čítania kníh, novín, zo sledovania televíznych programov, slovenských titulkov filmov a z počúvania rozhlasových relácií, ktoré si nahrával a vzápätí pomaly počúval a poznámkoval.

Kto s tým nemá skúsenosť, ťažko si predstaví tú systematickú záznamovú, triediacu prácu a potom jej následné spracúvanie podľa zvolených tém. Okrem kognitívnych schopností musí človek disponovať aj veľkou vôľou a sústredením. Písal meandrovito, problematiku ozvláštňoval vlastným pohrávaním sa s jazykom, vtipnými komentármi, iróniou (možno si to neuvedomoval, ale občas bol aj nepríjemne „ostrý“, čo azda pri témach, keď z prekladov alebo pôvodných textov vyberal iba jednotliviny, nebolo celkom fér), porovnávaním, opieraním sa o domáce či zahraničné autority. Ten výkon bol obdivuhodný.

Tri knihy glos, úvah, postrehov a esejí o jazyku vydal Pavel Branko v rokoch 2014 (Úklady jazyka), 2015 (Úskalia a slasti jazyka) a 2018 (Úlety a istoty jazyka) – všetky vyšli vo vydavateľstve MilaniuM, na prvej a tretej knihe sa vydavateľsky podieľal aj Slovenský filmový ústav. Predtým v roku 2011 vyšli jeho 200-stranové pamäti Proti prúdu (Marenčin PT a Slovenský filmový ústav). Nemecký preklad pamätí vyšiel v roku 2018 pod názvom Gegen den Strom v nakladateľstve New academic press v spolupráci s pamätníkom Mauthausen Memorial (preložil Miloslav Szabó a Ines Koeltzsch). Medzitým v roku 2016 vydalo vydavateľstvo Marenčin PT knihu rozhovorov spisovateľky Iris Kopcsayovej s Pavlom Brankom Ráno sa zobudím a nie som mŕtvy. Autor Pavel Branko mal v tomto tvorivom období 90 až 97 rokov. Čím väčšmi ho zrádzalo telo a znemožňovalo pohyb, tým intenzívnejšie sa pohybovala jeho myseľ.

 

„Tvoji Branci“

Keď sme po vydaní spomínanej knihy rozhovorov sedeli u Brankov – e-maily najčastejšie podpisoval „Tvoji Branci“, preto ten tvar –, hostili sa chlebíčkami, jahodami so šľahačkou a pili čaj, oproti v kresle sedela Emka. Kým sme sa preli o jazykové veci – preli, to sa nedá povedať, Branko sa neprel, chcel poznať iný názor, niečo z neho pripustil, ale na svojom názore principiálne, no s úsmevom na tvári trval –, počúvala nás. Nakoniec sme vždy pustili jazyk, nech si ide svojou cestou, pretože tu bol pred nami, je s nami a bude aj po nás, a prešli sme na všeobecné ľudské témy a politiku, globálny svet, vtedy Emka vstúpila do partie.

Uvedomila som si, že Branko nie je iba Branko, ale je aj jeho žena a ona je aj on. Zabezpečovala mu trpezlivo zázemie po všetkých stránkach 24 hodín denne. Bez Emky by asi nebol tým, čím bol a zostane. Hlboko si to uvedomoval a dával to najavo. Okrem iného aj tým podpisom v množnom čísle „Branci“.

Vtedy v roku 2018 ho mrzelo, že kniha rozhovorov nevyvolala nejakú verejnú polemiku. Dal mi čítať pár recenzií a vravel, že sú to všetko také „slušné reči“, ale tá kniha predsa nie je slušná.

Nevedela som mu povedať, že polemizovať s ním znamená pre mnohých byť trochu neslušný. Že tu nejde ani tak o zbabelosť či nezáujem, ale jednoducho o úctu – k prežitému, ku skúsenosti, k práci, vratkému osudu, ktorý vozí človeka raz hore, raz dolu. Nevedela som mu povedať, že okrem všetkého, čím je, má to šťastie, alebo možno smolu, že je živým pamätníkom storočia – odboj, Mauthausen, päťdesiate roky, zlaté šesťdesiate, ktoré boli aj preňho zlaté, normalizácia, zákaz písania, osemdesiaty deviaty... A teda, že je pamätníkom aj samého seba. Nevedela som to povedať, lebo by to vnímal ako pokrytectvo. Možno to je pokrytectvo.

 

Do posledného dychu

Potom na jar roku 2019 mi telefonoval, vrátil sa z nemocnice v zúboženom zdravotnom stave a zisťoval, či nemám skúsenosť s nejakým „ľudským“ zdravotným zariadením v Bratislave, pretože v tom, kde ho liečili, ho ešte väčšmi dorazili. Mala som za sebou čerstvo liečbu u Milosrdných, tak som odovzdala pozitívne referencie.

O pár mesiacov pri stretnutí opäť u nich v obývačke sme preberali všeličo a odrazu povedal, že pol roka píše o pobyte v nemocnici a o zdravotnej starostlivosti, o pocite nemohúceho starca, s ktorým sa narába ako s vecou, a vie, že to už nenapíše. Že už to nejde. Vravela som, nech vyčká, zotaví sa, naberie sily a pomaly to pôjde. Zopakoval len, že nie, už to nepôjde. Prišlo mi na um – „do posledného dychu“: robotník mora na mori, robotník poľa na poli, robotník pera s perom v ruke. Tak umierame v tých lepších prípadoch.

Koncom apríla tohto roka som ho chcela pozdraviť pri jeho 99. narodeninách. Hlas bol vľúdny, vyrovnaný, o čosi slabší ako inokedy. Strávili sme v rozhovore presne pol hodinu, potom sa rozlúčil. Zaujímal sa, čomu sa venujem, čo dcéra, hovorili sme o situácii, v ktorej sa ocitol svet. Chcela som mu poslať video s Luciou Popp, ktoré som práve našla na YouTube. Ticho a krátko sa zasmial s poďakovaním, že už nevidí, počuje slabo a celý deň mu zaberie „procesovanie“ tela. Môže už čerpať iba z podnetov, ktoré sú v jeho hlave. Ponúkla som sa, že keď to všetko pominie, môžem mu chodiť čítať. Slušne prijal, že bude rád. Obaja sme tomu asi dávali malú nádej. Boli sme slušní.

 

Človek je konečný...

Pavel Branko bol cenený. Cenami z kovu alebo zo skla, ale aj v analýzach filmových teoretikov, aj jazykovedcov, aj svojich žiakov. Slovenský filmový ústav a Slovenská filmová a televízna akadémia vydali v roku 2019 zborník Pavel Branko. V znamení filmu a jazyka zo seminára venovaného jeho osobnosti a dielu, ktorý sa konal v roku 2018 a ktorý obsahuje skutočne relevantné odborné štúdie týkajúce sa kritickej, teoretickej a filmovohistorickej práce Pavla Branka, jazykovednú analýzu jeho písania o slovenčine aj osobné spomienky.

Branko však netúžil byť cenený, prahol po polemike. Chcel, aby sa argumentovalo proti nemu a on aby protiargumentoval. Pietne ticho a slušné chválospevy preňho znamenali nezáujem, slabosť myslenia, politickú korektnosť.

Odišiel 17. augusta 2020. Bol presvedčený, počula som to z jeho úst veľakrát, že smrť je prirodzená a ňou sa človek končí. Človek je konečný ako všetko v prírode. Treba to prijať, Biely Tesák!

 

 

Ingrid Hrubaničová (1965)

Jazykovedkyňa, publicistka a divadelníčka. Je jednou zo zakladajúcich osobností divadla Stoka. Pôsobila v divadle Skrat. V r. 2007 vo vydavateľstve Aspekt vyšla jej próza Láska ide cez žalúďok nominovaná na cenu Anasoft litera. V r. 2009 vo vydavateľstve Q111 vyšli jej glosy o jazyku The Slovak Matrix alebo Slová v maskáčoch. V r. 2013 vo vydavateľstve Kalligram vyšli jej krátke eseje o súčasnej spoločnosti a jazyku Ako zjesť žabu

 

 

Pavel Branko (27. 4. 1921 – 17. 8. 2020)

Foto: wikipedia/Vladimár Branko