Vyhľadávanie
Zastavte jedovaté šípy!
Elektronickou poštou sme dostali do redakcie list od riaditeľa Vydavateľstva Matice slovenskej Stanislav MUNTÁGA, ktorým vyjadruje zatrpknutosť nad tým, ako ľahko, šmahom ruky sa dá neuváženým činom znehodnotiť nemalé úsilie celého vydavateľského tímu vynaložené na to, aby sa kniha dostala k čitateľovi. Samozrejme, sme si vedomí, že krivda by sa mala naprávať tam, kde sa stala, teda ohlas riaditeľa by skôr patril do denníka SME, ktorý uverejnil článok Tomáša Uleja Matica je ako Šípková Ruženka bez princa najprv v internetovom časopise blog.sme.sk a následne v sobotňajšom vydaní denníka 29. 1. 2005. Keďže na Slovensku nie je celkom nezvyčajný žáner jednostrannej polemiky a náš dvojtýždenník je jedinou platformou vydavateľov, kde môžu zverejňovať svoje stanoviská, uverejňujeme aj tento list Stanislava MUNTÁGA:
Neverili by ste, čo všetko môže vydavateľ čítať s napätím ako detektívny príbeh. Napríklad aj tristoriadkový zoznam, v každom riadku názov diela a číslo. Za každým riadkom hodiny driny, stovky balíkov, tisíce telefonátov, presviedčania, tony potlačeného papiera, ktoré treba rozvoziť na tie najneuveriteľnejšie miesta, v škatuliach, v igelitkách, len aby boli na pultoch. Staručká felícia neúnavne pendluje po skladoch a predajniach natrieskaných tovarom do prasknutia.
Ten tristoriadkový dokument predstavuje zoznam kníh, ktoré sa nám v minulom roku podarilo predať. Ku každému titulu je priradené číslo, počet predaných výtlačkov. Dva-tri kusy, desať kusov, sto, päťsto... Len jedna položka ďaleko prevyšuje ostatné. Žeby tlačová chyba? Rozuzlenie je jednoduché: kniha, ktorá nie je v médiách, akoby nejestvovala. V slovenských „mienkotvorných“ médiách (v najčítanejších denníkoch a v najsledovanejšej televízii) sa mihla len jedna z našich kníh. A za dva mesiace sme jej predali takmer dve tisícky.
Môžeme len snívať o tom, žeby sa naša kniha niekedy ocitla napríklad v recenznej rubrike denníka SME. Zratúvam stovky márnych pokusov prepašovať na jeho stránky aspoň noticku alebo zmienku o podujatí, napríklad o prezentácii krásneho výberu z tvorby Ester Martinčekovej-Šimerovej za účasti skromnej kultúrnej slovenskej obce a francúzskeho veľvyslanca. A tu zrazu – polstranová reportáž o matičnom vydavateľstve v sobotňajšom vydaní (29. 1. 2005). Panebože, nesníva sa mi? Čím sme si odrazu vyslúžili toľký záujem?
Zo sugestívne napísanej reportáže sa dozvedám – a spolu so mnou stotisíc čitateľov, že Vydavateľstvo Matice slovenskej má v Martine kníhkupectvo!!! (Bože, aká by to bola krása!) Ibaže v tom kníhkupectve nič nefunguje (ako aj môže, keď kníhkupectvo jestvuje len vo fantázii autora), pri dverách do budovy číha vrátnik a úslužná skladníčka mu vtláča do ruky faktúru... Skrátka, dejú sa tam samé nehoráznosti, ktoré dokazujú, že toto vydavateľstvo je absolútne neschopné, nehodné vôbec jestvovať.
Žasnem, neverím vlastným očiam. Koľko drobných, nezávislých vydavateľov na Slovensku rôznymi spôsobmi zápasí s antikultúrnou realitou našej spoločnosti a nemôže si dovoliť vlastnú predajňu? Nebude im však dopriate byť predmetom polstranovej lživej reportáže denníka SME. Ostáva mi len roj nevyslovených otázok v duši. Napríklad ako zrátať, o koľko možných mecénov, o koľko veľkorysých almužien na zúfalé dofinancúvanie sľubne rozbehnutých edičných projektov sme vďaka uvedenej „reklame“ zase prišli.
A slepý výkrik do tmy: preboha, zastavte už tie jedovaté šípy! Veď nimi zraňujete aj sami seba, svoje deti, kultúrnu dušu tejto krajiny.
Pre čitateľov, ktorí nečítali článok v denníku Sme, stručne vysvetlím, že jeho autor, študent martinského gymnázia, navštívil akože ,, Kníhkupectvo Matice slovenskej v ošarpanej administratívnej budove Matice v Martine“. Ihneď po zverejnení internetovej verzie som sa s autorom článku spojil a pozval ho, aby sa na vlastné oči prišiel presvedčiť o tvrdej realite nášho vydavateľského chlebíčka a skúsil napísať aj čosi nestranné a založené na faktoch. Odpísal mi, áno, rád sa príde porozprávať, jeho článok treba vraj chápať len ako „metaforu pocitu, ktorý má z Matice slovenskej, možno menej založenú na faktoch, ale o to intenzívnejšiu.“ Nuž, čo k tomu dodať?
Na chvíľu som dokonca podľahol ilúzii, že mladučkému záchrancovi slovenskej kultúry ide naozaj o vec. V sobotu ráno som si kúpil denník SME a vkročil do krutej reality.
Keďže ,,kamenné" kníhkupectvá zápasia s existenčnými problémami a uprednostňujú tituly prinášajúce ,,rýchly obrat", usilujeme sa posilňovať zásielkový predaj aj prostredníctvom internetovej stránky www.vydavatel.sk. Toto naše virtuálne kníhkupectvo neustále aktualizujeme a ponúkame v ňom nielen náš sortiment, ale aj produkciu ďalších vydavateľstiev (Knižné centrum, Neografia, Osveta, VEDA, SNK a i.). Klienti nášho internetového kníhkupectva majú rôzne zľavy, výhody, poštovné zadarmo pri odbere nad 500 Sk a pod. Knihy si, samozrejme, môžu objednávať priamo e-mailom.
Na webstránke ponúkame predaj priamo z nášho skladu, ktorý, samozrejme, nemá komfort kníhkupectva, čo podráždilo dotyčného zúrivého reportéra. Ešte máme na stránke odkaz na miniobchodík pani Boháčovej v Liga pasáži v Bratislave. Žiaľ, kníhkupectvá, ktoré donedávna ponúkali väčšinu nášho sortimentu, tak už od minulého roku nerobia. Snažíme sa vybudovať malú sieť predajcov, ktorí by ponúkali celý náš sortiment, poskytli by sme im rozličné výhody, ale zatiaľ sa nestretávame s veľkým záujmom.
Stanislav Muntág, vms@vydavatel.sk, www.vydavatel.sk
