Zázračnosť ľudskej blízkosti

Jana Nagajová je známa ako autorka textov duchovných piesní a rovnako duchovne orientovanej poézie a prózy pre deti aj dospelých. V súčasnosti publikuje najmä v detskom časopise Nová dúha (Tranoscius). Autorkin náboženský svetonázor je prítomný aj v jej najnovšej, v poradí šiestej knihe pre deti s názvom Rozprávky a príbehy nielen pre Dorotku (Porta Libri). Ide o autobiografickú knihu, ktorú ilustrovala jej vnučka Dorotka Porubská.

Kniha hovorí o význame rodiny a generačnej kontinuite, o láske, porozumení a potrebe obety. V časti Rozprávky sú hlavnými postavami rôzne neživé veci (klavír, nábytok, chladnička, slová z detskej knižky, vláčik, škola), ktoré rozprávajú, cítia, a najmä túžia po ľudskej blízkosti. Vo vzťahu k detskému čitateľovi má Nagajovej animizácia a personifikovanie kľúčový význam: prebúdza v ňom tvorivosť, podporuje fantáziu. Tým, že autorka priraďuje neživým predmetom charakterové črty, približuje svoj literárny svet detskému vnímaniu. Autorsky nezameniteľne pôsobí jej rukopis vtedy, keď používa metaforu, napríklad v súvislosti s klavírom: „Naučila sa so mnou rozprávať tak, že som pri tichej skladbe šepkal, pri hlasnej a rytmickej vybuchoval smiechom, pri molovej plakal.“ Zázračnosť rozprávok sa však stráca vo chvíli, keď sa do sujetu o vzťahoch medzi vecami a ľuďmi vkradne už samostatne fungujúci motív generačného pozadia, rodinnej histórie. Narúšanie autonómnosti rozprávkového univerza potom posúva hodnotenie tejto knihy na priečku priemernosti. Medzi ďalšie zásadné problémy Nagajovej rozprávok patrí nedostatočné uzatváranie príbehovej línie.