Na prečítanie poézie stačia v zásade dve veci: predstavivosť a jej správna interpretácia. Už len s takouto prostou výbavou sa s básnickými textami pri ich prijímaní dajú zažiť zázraky. Uvedomil som si to nedávno znovu, keď sa mi pod ruku dostali reedície knižiek Milana Rúfusa Modlitbičky a Studnička (obe vydalo SPN - Mladé letá). Obsahujú komunikatívne básne, ktoré by sme z hľadiska zacielenia mohli nazvať rodinnou lyrikou, pretože pri rodinnom čítaní vyznie vzácnosť vlastných intímnych vzťahov a dotyk s duchovnosťou. Samozrejme, záleží aj na charaktere rodiny… Ale poďme na to čítanie. A takto zjari si dáme zopár jarných veršíkov: „Už zasa prišli z ďaleka, / už zasa budú s nami. / Belasú oblohu / strihajú nožničkami. / A bude na šaty / každučkej lesnej víle.“ Čo to robí s vašou predstavivosťou? Lastovičky. Od detstva ich máme v hlave, presne tieto výjavy: prílet a šibovanie po oblohe. Rúfus to podáva vizuálne, vidíme farby a tvary, ale predovšetkým si za tým predstavujeme pohyb, dynamiku evokujúcu ohlasovanie zmien v prírode. A ešte čosi: ani to lietajúce strihanie nie je len tak, predsa z toho budú šaty lesných víl. Sem smeruje správna interpretácia vyvolaných predstáv, dôležitý je účel vyplývajúci z vyššieho poriadku a ten, kto stojí za ním. Nečudo, že na konci tejto básne s názvom Modlitba za prvé lastovičky nachádzame dvojveršie: „…čo stvoril Boh, / všecičko bolo dobré.“ V druhej knižke, v Studničke, som zas našiel napríklad toto: „Až potom / ako cesto kysne./ A má sa k deťom veľmi prísne.“ Čo to môže kysnúť? Býva to vtedy, keď sa podľa básne deťom v obzore stratí žltý balónik. Tušíte? Keď uvediem názov básne, všetko sa vyjasní: Tma. Teraz už zároveň viete, aj čo je to ten žltý balónik – inak obraz ako namaľovaný podľa poetizmu. Nuž a predstavivosť? Nikdy som nečítal priliehavejšie prirovnanie k pomalému procesu stmievania ako kysnutie. Úžasné: v izbe kysne tma. A na deti je prísnato áno, lebo sa končí ich denná hra a v tme zanikajú „jasné veci živé“. Keby som teraz napríklad prirovnal kysnutie tmy s kysnutím cesta, povedzme na chlieb, pretože pekári pracujú práve v noci, bolo by to pekné, ale obišlo by to báseň - bola by to nesprávna interpretácia. Báseň neponúka túto asociatívnu cestu, je priamejšia a veselšia, napojená na detskú optiku života: vyústi do vstávania v ďalšie ráno, keď sa tma zas odplazila do komory… Poézia ponúka množstvo hier, malých i veľkých zázrakov, jej svetový deň môže byť aj 365-krát a možno ako teraz aj 366-krát do roka.
