Nad Michalskou bránou – medzi kúskami pizze
a nacistickou predajňou teplákov – sa v noci zlie­
zajú exotické zvieratá, vstupujú do toho priesto­
ru z Malaciek alebo zo Senca a smerujú nižšie,
do bratislavskej stoky, kanalizovanej vzducho­
technikou z Refreshu a Stupavaru – kúsok od
bývalej luxusnej reštaurácie Harmónia, ktorá
inovovala v osemdesiatych rokoch vyprážaný
syr na vyprážaný syr so šunkou v jedlách pre
vegetariánov. Tam, v srdci mesta, na Ventúrskej,
stojí na dvore paláca čajovňa, predtým legendár­
ny klub a fontána, vykladaná žulovým legom
a travertínom, a v čajovni sedí Šulej, doniesol
si klobásu s kapustou, sústredene pozerá do
taniera ako zvedavý turista – ešte nevie, že na
BRaKu sa môže aj fajčiť.
  A sú tam všetci. Eugen Gindl po diskusii
o Laučíkovi stráži tašky z Lidla, prevoniava si
zakázanú Bindisku. Blaščák so sáčkom z fitka
akoby ani nebol doma, len sa ráno osprchoval
s pokérovanými chalanmi z TchorŠtajnar po dl­
hom večere u Bruna, s náladou zo školy prírody.
Juraj Koudela si balí Golden Virginiu, Amerického
cisára po Pollackovi vypredali, sedemdesiatpäť
kusov, dvadsať sme si požičali z Artfora.
  A Mišo Hvorecký sa prediera s delegáciou
nemeckého inštitútu a Terezka má praclík ako
svätožiaru, pagáče tvrdnú, leje, ideme na chvíľu
dnu, popred obradnú sieň a toalety – v krajine
bez mena, v meste bez ulíc, v Bratislave. Vedľa je
vináreň Penty, vyhadzovači strážia ilúziu otvorené­
ho baru, na BRaK neprídu, o literatúre si nemyslia
nič – pýtal som sa, či vedia, že vedľa diskutujeme
o krajine, o Laučíkovej poézii, o Púčekových tex­
toch, že tam pobehuje Balko s červenými marl­
borkami, vždy si olíže filter ako pastieri na lazoch.
  Už začal na niečom robiť, aj Eugen na niečom
robí, aj Absynt niečo pripravuje, aj Raketa sa pre­
dáva, aj Zátopek za sedemnásť eur sa vypredal
a OIKOYMENH má vlastné vrecká vo veľkosti
svojich kníh, Plutarcha O Hudbe a Benjaminove
literárne štúdie. Miki sa točí s dieťaťom pod
schod  mi, nemá miesto na sedenie, ani knihu
o Šaškovi – ako to, že tlač knihy v Čechách stojí
2,50, keď on platí za plagáty 1, ale jednu A4, nie
500 strán o Breivikovi… tak to dá robiť v Číne.
  Stano Vallo vyzval v uzimenej sále obecen­
stvo, aby chodievalo na južné Slovensko, kde
napísal Aurelius Hovory k sebe, Marek Debnár
hovorí vždy presne, Calvino a Eco sú v protiklade
a Lupo sa stále usmieva – spokojný autor, ve­
domý si slávy a talentu. Len keby sem nepáchli
toalety, medzi bryndzovú nátierku pre hladných
spisovateľov. Jana Beňová hľadá u Petra Šuleja
Iris Kopcsayovú a čitatelia sa nadchýnajú pa­
ničkami, najhorším dielom od zavedenia povin­
ného školstva Máriou Teréziou, Kucbelová už
číta nový rukopis, Habaj rezignoval – v Kúte sa
opustil a nakladá – Štefánik ostal na chalupe.
  Chodia pomedzi stoly, mokré stoly, prepadnuté
stoly s kúskami tabaku a omrvinkami z pagáčov,
vy žerete lepok, z toho nadúva, Dana Olejníková
nechce nasledovať v ilustráciách Calvina. A všetci
sú tu, potetovaní autori, Maroš Krajňak s bra­
tom a s gulášom – vidieť, že beháva – ilustrátori
a takzvané rodiny s deťmi na prvom poschodí,
na festivale kníh, bratislavskom festivale kníh
a peknej knižnej práce, s malými kníhkupcami
a vydavateľmi. Iný svet v porovnaní s Bibliotékou,
kde vystavujú sekty, výrobcovia klobás a pre­
chádza sa esbéeska.
  Pisztoryho palác je v rekonštrukcii, platia to
Nóri, Nóri tu platia všetko, bez nórskych fondov
by nebolo kino ani divadlo. Tak to bude v Zichyho,
lepšia poloha, blízko do Putiky a do Vernea, alebo
vrchnou cestou po Kapitulskej do Pinota. Mesto
vraj žije, keď v ňom budujú ľudia vzťahy, ako
sa to robí? – a krajina žije ako? Krajina žila bez
ľudí, no neskôr sme ju týrali alebo zveľaďovali
a teraz počúvame v meste bez podzemia o lite­
ratúre a tvorbe, o krajine a mestách, o cestách
a legendárnych miestach, s kým má zmysel obja­
viť niečo a komu treba ukázať to najobyčajnejšie.
Knižná ponuka nekopíruje debaty, lenže autori
nie sú vždy dobrými rozprávačmi, ani predčítač­
mi, ani poslucháčmi – niektorým nerozumieť,
niektorí sa tvária, že nerozumejú otázke, aká
otázka, na všetko o svojej knihe som odpovedal
vo svojej knihe, chcú ísť už na víno, nebudú čítať,
nech si to ľudia kúpia.
  A ľudia napchávajú eko tašky festivalu, do
nich sa vojde veľa kníh, bez bločkov, v keši,
zaokrúhlené, obchytané, dojedené, prečítané,
dvaja tam majú terminál, ostatní chodia do
bankomatu Univerzitky, aby si mohli nakúpiť,
hovoria, že „na leto“. Prečo, číta sa len v lete, ako
to máte, čo robíte v zime? Literatúra je práca na
plný úväzok, všetky ročné obdobia, vzťah a kni­
hy, ktoré prežijú kalendárny rok, sú preverené.
A pchajú si do tašiek katalógy, z ktorých si nič
nekúpia, a ukážky a komiksy o Kafkovi a staré
vydania Itala Calvina, rýchlo, chvíľu pohovoria
s Vincom alebo s Petrom alebo s Mlýnmi, možno
ma vydajú, nejakí Poliaci došli, treba sa zoznámiť
– dole, v bare, ktorý zatvorí o 20:00, lebo v Zichyho
vás po ôsmej večer ani neoddajú, tak prečo by vám
mali nalievať v lete, po biblickej búrke, keď vám
zmokli pekné väzby z Baobabu a knihy podpísané
Rudišom, ktorý hrá v Kafka Bande.
  Pôjdu tam, do A4, na koncert, aj niekto iný tam
hrá, a kde si nechajú knihy? Vrátia sa zajtra alebo
v nedeľu na dvor, kde sú všetci, slovenská literatú­
ra by v prípade útoku na nádvorie s prerušovanou
fontánou zahynula na 50 rokov. Jana Beňová to
vie, drží sa vyššie, aj Ivan Štrpka to vie, drží sa na
ulici so starou Nokiou, aj Gindl odchádza, ostáva
nová generácia z krajiny, ktorá nie je pre mladých
ani pre starých. Sedia dole, po daždi, kníhkupci
zatvorili, aby si stihli dať drink pred poslednou
diskusiou alebo koncertom, alebo skončia v kúte,
ráno otvárajú skoro, literatúra nežúruje celú noc,
tovar spí na travertínových chodbách, kde boli
v sobotu svadby, musíme ísť, musíme ísť a písať,
aby tu niečo bolo aj o rok.