Vyhľadávanie
Žena nie je tovar
Komodifikácia žien v našej kultúre
Ženy boli často v histórii predmetom výmenného obchodu medzi mužmi. A hoci nastala doba, ktorá rovnosť žien a mužov považuje za legislatívne samozrejmú, ešte stále možno ženy predávať — legálne (v reklame) i nelegálne (na nútenú prostitúciu). Editorky Jana CVIKOVÁ, Jana JURÁŇOVÁ a Ľubica KOBOVÁ nadväzujú na predchádzajúcu publikáciu Ružový a modrý svet rodových stereotypov, tentoraz ponúkajú pestrý textový i obrazový materiál o tom, ako sa žena stáva tovarom. Z publikácie Žena nie je tovar, ktorá vychádza vo vydavateľstve Aspekt, vám prinášame krátenú štúdiu Jany Cvikovej Predané nevesty.
Akými spôsobmi sa ženy stávajú tovarom
„Výraz obchod s dievčatami je vlastne nesprávny. Obchodovať možno so sliepkou alebo s čižmami. No a toto nie je predaj v takejto forme. Musíme si skôr položiť otázku: Aké sú to tie príšerné okolnosti, ktoré mladé dievčatá vháňajú do prostitúcie?“
Bertha Pappenheimová
O čom hovorí príbeh Anny O.
Životný príbeh Anny O. (vlastným menom Bertha Pappenheimová) hovorí o neúnavnom boji proti obchodu so ženami, no aj o tom, že byť ženou, ktorá sa vymyká konvenčnej predstave svojej doby o ženskosti, môže byť zdraviu škodlivé. Ako Anna O. sa Pappenheimová stala ústrednou postavou jedného z najznámejších príbehov psychoanalýzy a súčasne spolutvorkyňou jej „rozprávajúcej“ metódy (Hermanová, s. 27); Sigmund Freud a Joseph Breuer jej anamnézu publikovali v Štúdiách o hystérii. Napriek tomu, že predchodcovia a zakladatelia psychoanalýzy považovali sami seba „za blahosklonných vysloboditeľov, ktorí vyzdvihujú ženy z podmienok plných poníženia, nikdy ani na chvíľu nechceli vidieť podmienky sociálnej nerovnosti medzi ženami a mužmi. Ženy mali byť objektmi výskumu a humánnej starostlivosti, nie subjektmi so svojimi vlastným právami“ (tamže, s. 32). Práve títo „osvietení“ osloboditelia, muži vedy, rozhodne odmietali volebné právo žien či štúdium žien na vysokých školách. Až ženské hnutie rozvíjajúce sa koncom 19. storočia vytvorilo podmienky pre to, aby ženy začali hovoriť samy za seba. A vtedy „muži vedy“ zistili, že sa o živote žien dozvedeli viac, než chceli (tamže, s. 33). Sigmund Freud cúvol pred svojím vlastným zistením, aký obrovský je rozsah sexuálneho vykorisťovania žien a detí v stredných vrstvách: „Jediným potenciálnym zdrojom intelektuálnej opory a uznania takéhoto postavenia bolo rodiace sa feministické hnutie, ktoré však ohrozovalo Freudove milované patriarchálne hodnoty. Jedinou osobou, ktorá v tomto ranom štádiu dotiahla výskum hystérie do logických dôsledkov, bola Breuerova pacientka Anna O. Táto nemá hysterička, ktorá objavila ´liečbu rozprávaním´, našla svoj hlas a duševné zdravie v ženskom oslobodzovacom hnutí. Pod svojím vlastným menom Bertha Pappenheimová sa stala jednou z popredných feministických sociálnych pracovníčok, známou intelektuálkou a organizátorkou.“ (Tamže, s. 35.)
Bertha Pappenheimová sa po celý svoj život (1859 Viedeň – 1936 Neu Isenburg pri Frankfurte) angažovala v boji proti obchodovaniu s dievčatami. Narodila sa v židovskej rodine vo Viedni, jej otec pochádzal z ortodoxnej uhorskej rodiny z Pressburgu (teda z dnešnej Bratislavy), matka z vysokopostavenej frankfurtskej rodiny.
Mladú Berthu po dlhoročnom liečení v rôznych sanatóriách hlboko ovplyvnilo priateľstvo so sesternicou, na ktorej podnet začala písať, uverejňovať články o ženskej otázke a angažovať sa v tejto oblasti. Vo svojej práci sa zameriavala najmä na prípravu dievčat na samostatný život, na to, aby sa dokázali samy uživiť, a pri tom vychádzala zo svojich praktických skúseností z práce v sirotinci. Zapájala ženy do sociálnej práce, prostredníctvom ktorej chcela presadzovať program a ciele meštianskeho ženského hnutia. V roku 1899 uverejnila divadelnú hru Právo ženy a súčasne preklad klasického feministického diela Obrana práv ženy Angličanky Mary Wollstonecraftovej (z roku 1792), ktorá bola svojím dôrazom na vzdelávanie žien podľa Pappenheimovej aktuálna aj koncom 19. storočia.
Od prvotnej charitatívnej sociálnej pomoci „padlým“ ženám postupovala k stále rozsiahlejšej preventívnej pomoci mladým židovkám. Pracovala priamo na miestach najväčšieho utrpenia, ako napríklad v Haliči, kde chcela identifikovať príčiny obchodovania s dievčatami, alebo v Rusku, v oblastiach postihnutých októbrovými pogromami v roku 1905, kde budovala lokálnu sociálnu ženskú pomoc a pripravovala adopciu sirôt. Podnikla cestu do Rumunska, kde kráľovnej odovzdala petíciu proti obchodovaniu s dievčatami. (Podľa Pappenheimová 1992.)
V spise „Nemorálnosť“ Haličaniek, vydanom v roku 1901, upozorňuje na skutočnosť, že vypichnutím takto geograficky a sociálne ohraničenej skupiny sa hľadá vina u dievčat, ktoré sa stali obeťami existujúcich sociálnych pomerov – a to bez ohľadu na geografické vymedzenie. Podobné skresľujúce hovorenie o probléme obchodovania so ženami a prostitúcie poznáme aj dnes - na Slovensku sa v tejto súvislosti hovorí o Ukrajinkách, v Rakúsku o Slovenkách atď.
Pappenheimová kriticky poukazovala na to, že hoci duchovní všetkých náboženstiev majú naporúdzi odpoveď pre túto „chorobu“, a to nedostatok zbožnosti, práve „Halič, rezervoár židovskej ortodoxie, celé roky ´dodáva´ do Maďarska, Rumunska, Londýna a mnohých miest Ameriky významný podiel ich spotreby dievčat“ (Pappenheimová 1992, s. 20), zbožnosť požadovaná ortodoxnými duchovnými je tu bezmocná.
Naruby prevracia aj druhý dôvod tejto „choroby“, ktorý majú páni „vo svojej patentovanej logike“ hneď poruke: „Dievčatá sú zlé, pretože sú zlé.“ Bertha Pappenheimová sa stavia na stranu dievčat, vie, že nie sú zlé, ale nedostali šancu a pomoc, pričom pomoc nechápe ako dobročinnosť, ale ako „radu, ochranu, podporu a priznanie všetkých právnych a politických prostriedkov, ktoré potrebuje každý človek, muž a žena, na uchovanie svojej fyzickej a mravnej existencie“ (tamže, s. 20). Vie, že dobové vzdelávanie dievčat nezodpovedá požiadavkám, ktoré na ne kladie život. V Nemecku platila povinná školská dochádzka do štrnástich rokov, po dovŕšení tohto veku sa museli dievčatá starať o svoju obživu samy. V Haliči to bolo ešte horšie, pretože povinná školská dochádzka pre dievčatá de facto neexistovala. Dievčatá boli v tomto prostredí považované zo sociálneho a náboženského hľadiska v porovnaní s chlapcami za menejcenné. Školu navštevovali len zriedkavo a už v detskom veku ich zasnubovali. Jediný únik zo svojho osudu videli v úteku: „...bežia do šíreho sveta, aby napokon ilegálnym spôsobom prepadli tomu istému osudu, ktorému v legálnej forme – ako dúfali – unikli.“ (Tamže, s. 22.)
Úvahy o sociálnej situácii dievčat a o možných východiskách vedome ukotvuje v ženskom hnutí: „Možno ste medzi mojimi vysvetleniami zbadali rozvetvené korene ženskej otázky, možno aj v hmlistej diaľke ciele ženského hnutia.“ (Tamže, s. 22.) A prizýva do spolupráce aj mužov, ktorí sa „otrasení situáciou“ stávajú pomocníkmi v boji proti obchodovaniu s dievčatami. Lenže súčasne kriticky upozorňuje, že ich pomoc sa spravidla sústreďuje výlučne na vonkajšie reformy, dotýkajúce sa bývania, miezd a vzdelávania dievčat. Pappenheimová v tejto súvislosti upozorňuje, že ak majú byť reformy účinné, treba odmietnuť dvojakú morálku, ktorá platí inak pre ženy a inak pre mužov: „Je čudné, že muži, ktorí sú sami obchodnícky vzdelaní, nedokážu v tejto veci použiť zákon ponuky a dopytu.“ (Tamže, s. 22.)
Nekompromisne odhaľuje fakt, že aj keď sa žena vyučí alebo získa vzdelanie, „práca ženy je pri rovnakom výkone platená horšie ako práca muža“ (tamže, s. 29); nečudo teda, že keď sa žena dozvie, že môže získať podstatne väčší zárobok za prácu, ktorá navonok vyzerá pohodlne a lákavo, tak sa vzdá svojej „slušnosti“.
K najradikálnejším myšlienkam, ktoré Bertha Pappenheimová presadzovala, patrí poznanie, že prostitúcia nie je otázkou mravnosti, ale príšerným symptómom toho, že existujú sociálne pomery, ktoré takéto antisociálne následky produkujú a podporujú, a že jednou z najväčších neprávostí našej civilizácie je dvojaká morálka, ktorej nejde o ženy, ale nanajvýš o ochranu mužov pred pohlavnými chorobami. Zdôrazňuje, že ak chceme hovoriť o obchode, musíme rozlišovať obchodníkov, tovar a konzumentov, a že ak „existujú mladé dievčatá, ktoré za pár jemných pančúch alebo za návštevu kina predávajú svoj život, musíme začať dávať ich životu nový obsah“ (tamže, s. 256). Od mužov žiada, aby zneužívanie dievčat a žien frivolne nezľahčovali, ale aby naopak zaujali k zneužívaniu jasne odmietavý postoj a bojkotovali mužov - konzumentov. Požiadavkou rovnakej morálky pre ženy a mužov nežiada nič menej ako prehodnotenie tradičných noriem mužskosti a ženskosti.
Jej prístupy a hľadanie riešení boli veľmi pragmatické, a pritom mala vždy na pamäti ľudskú dôstojnosť žien. Povolania čašníčky a slúžky boli v jej dobe často predstupňom prostitúcie, preto sa napríklad usilovala práve v súvislosti s týmito profesiami presadiť poctivý profesný obraz. Zdôrazňovala, že vo veciach morálky neslobodno uprednostňovať žiadne z oboch pohlaví, no nemala ospravedlnenie najmä pre kupcov tohto predajného tovaru, ktorí by sa ťažko mohli vyhovárať na ťažké sociálne podmienky.
K sociálnym podmienkam vedúcim k obchodovaniu s dievčatami však nerátala krátkozrako len citeľnú núdzu. Veľmi dobre vedela, že k nim patrí aj postavenie ženy, ktorá „nepožíva ani práva 13-ročného chlapca“, ktorá nie je indivíduum a ktorá má hodnotu len ako manželka a matka: „Poetické ospevovanie židovskej ženy je v nepomere k mizivým právam, ktoré jej aj v občianskom živote prislúchajú.“ (Tamže, s. 112.) Za takéto jasné diagnózy ju stihlo nemálo výčitiek a výsmechu; tlač jej často vyčítala, že nemá úctu voči tradícii. Ale Pappenheimová vo vecnosti svojich argumentov nepoľavovala, vysmievala sa eufemizujúcim tvrdeniam, že mestské bordely sú zriaďované v záujme ochrany žien, a pomenovávala veci pravým menom - bordely zaisťujú mestám dobrý príjem. Nekompromisne konštatuje: „Bez bordelov niet prostitútok. Bez boja proti prostitúcii niet boja proti obchodovaniu s dievčatami. Nehovorte mi, prosím, že prostitúcia existovala vždy, a preto proti nej nechcete bojovať. Prečo nepoviete to isté, keď vám ukradnú hodinky? Veď zlodeji tu tiež boli vždy, tak prečo ich odsudzovať? Prečo potom hovoríte, že prostitúcia tu bola vždy?“ (Tamže, s. 254.)
Literatúra
HERMAN, Judith Lewis: Trauma a uzdravenie. Násilie a jeho následky – od týrania v súkromí po politický teror. Preklad Ľubica Hábova a Jana Juráňová. Aspekt, Bratislava 2001.
PAPPENHEIM, Bertha (Die Anna O.): Sisyphus: Gegen den Mädchenhandel – Galizien. Ed.: Heubach, Helga. Kore, Freiburg im Breisgau 1992.
