Vyhľadávanie
Už ako prváčka na základnej škole som písala absurdné príbehy o zvieratách, viac som však začala tvoriť až na strednej škole – prvý raz som mala intenzívnejší pocit, že je mi príjemné vyjadrovať sa touto formou. A počas vysokej školy to zo mňa začalo liezť ešte viac. Inšpiruje ma veľa vecí – rôzne životné situácie, obrazy, ľudia, vône, hudba... Život. Ale aj smrť. A najviac asi pochybovanie, či sú veci naozaj tak, ako sa nám javia. Spochybňovanie a pitvanie sa vo veciach, často iba odľahčenou ironickou formou, mi čiastočne zabraňuje v nekritickom preberaní názorov iných a umožňuje vytvárať si vlastný názor.
Väčšinou si svoje knihy predstavujem ako filmy: scénu za scénou, aj keď nie vždy zaradom. Niekedy opíšem výjav, ktorý použijem v prvej tretine knihy, a vzápätí mi napadne záver. Takto scény postupne spájam, obrusujem a dopĺňam, až kým nemám pocit, že do seba zapadajú ako puzzle. Píšem tak, ako chcem ja, nie tak, ako by sa to páčilo ostatným. Možno preto sú moje knihy na niektorých miestach drzé a prehnane kritické, ale s pokojným svedomím môžem povedať, že nie sú komerčné.
Za svoj prvý väčší literárny úspech považujem vydanie českého zborníka 7edm 2011 vydavateľstva Theo, ktorého som spoluautorkou. Potom si ma všimol Allan Gintel z českého Gassetu a ešte v roku 2012 som podpísala zmluvu na vydanie poviedkovej zbierky Snesitelná těžkost bytí, ktorá vyšla len nedávno. Na Slovensku to paradoxne prišlo neskôr – ako prvá si ma všimla Eva Mládeková z Vydavateľstva Tatran, kde mi po Šťastných koncoch, nešťastnom svete a Veľkej vlne vyjde ešte tento rok Kniha nepokoja. Medzitým som upútala ešte Zuzanu Šeršeňovú z Vydavateľstva Slovart, vďaka čomu uzrela svetlo sveta Pachuť slov. A napokon si už dva moje romány – Trhlina a Zabijaci – našli cestu k Dagmar Kinčekovej z vydavateľstva Forza Music. Všetkým menovaným chcem týmto veľmi pekne poďakovať.
