Edy som spoznala pred tromi rokmi na milovanom Cypre, kde som v ostatných rokoch strávila väčšinu času. V očiach mala bolesť, okolo nich vrásky, no napriek tomu sa milo usmievala. Potešilo ju, že som Slovenka rovnako ako ona. Mať za kolegyňu v práci na grécko-tureckom ostrove ženu z rovnakej krajiny sme obe vnímali ako dar.

Edy bola takmer vo veku mojej mamy a často som u nej hľadala rady. Postupne medzi nami vznikalo priateľstvo a kúsok po kúsku sme si vzájomne odhaľovali svoje vnútra. Jej životný príbeh ma najprv šokoval, potom rozplakal. Nebolo fér, čo sa stalo tejto skvelej žene. Uvažovala som, ako by som sa v podobnej situácii zachovala ja. Určite by ma to zlomilo. Ju však nie. Bojovala a nevzdala sa, pretĺkala sa životom s uboleným srdcom a ukradnutými snami, bez vyhliadok na lepšiu budúcnosť. Napriek tomu sa stále dokázala usmievať a byť oporou tým, ktorí ju potrebovali. Nezanevrela na život, aj keď zažila veľa utrpenia. Raz v práci som jej povedala: „Edy, si výnimočná žena. Jedného dňa o tebe napíšem knihu.“ Smiala sa. „Andrejka, kto by už len čítal môj príbeh?“

Svoj nápad som dotiahla do konca a o pár mesiacov som držala v rukách román Kámasútra našich klamstiev (Motýľ), zachytávajúci podstatnú časť života mojej kamarátky. Často mi píšu čitatelia, aby vyjadrili obdiv hlavnej hrdinke. Skutočne si ho zaslúži. Ani na minútu som neoľutovala, že som zvečnila silu mojej kamarátky do hmotnej podoby.

S Edy spolu často telefonujeme, keďže žije v zahraničí a ja momentálne na Slovensku. Knihu zatiaľ nečítala. Dohodli sme sa, že to urobíme spolu, keď sa vráti domov. Obe sa už veľmi tešíme. No najväčšiu radosť máme z toho, že sa preťali naše životné cesty a dostali sme možnosť naučiť sa od seba navzájom veľa vecí. Život píše tie najkrajšie príbehy, len treba po svete chodiť s otvorenými očami.