Keď ma život prvýkrát prefackal, viac ako môj prvý manžel, unikala som z  reality maľovaním obrázkov. Vyjadrovala som nimi emócie, pretože som ich nedokázala povedať nahlas. Po druhej, ešte väčšej životnej facke mi už maľovanie nestačilo a  začala som písať poéziu. Od tej bol iba krôčik k písaniu príbehu. Môjho príbehu. Uvedomila som si, ako veľa som prežila a  cez čo všetko som sa preniesla. Nestalo sa to zo dňa na deň, ale postupne som prišla na mnoho vecí. Životy týraných alebo sklamaných žien sa navzájom veľmi podobajú. Povedala som si: prečo by na to ženy mali prísť až o niekoľko rokov, keď im môžem pomôcť, aby si niektoré veci uvedomili oveľa skôr? A  tak za pomoci Soničky Rebrovej a  vydavateľstva Motýľ vznikla kniha Ženy vyhnané z raja. Od jej vydania sa môj život zmenil. Čitatelia ma vyhľadávali na sociálnej sieti, niektorí si dali tú námahu, zistili si telefónne číslo a  prosili ma o pomoc alebo radu. Nechcem povedať, že som múdrejšia ako psychológ alebo psychiater, ale oproti nim mám výhodu. Prežila som na vlastnej koži to, čo oni študovali. Ženy sa mi zdôverujú, prezrádzajú mi tajomstvá, ktoré ich ťažia na duši ako balvan, alebo sa len chcú porozprávať so ženou, ktorá prežila to, čo ony. Niektoré neveria, že ich život môže byť iný. A potom si prečítajú knihu a povedia si: keď to dokázala ona, dokážem to aj ja. A  to bol môj cieľ. Dať im nádej na lepší život, ktorý nebude len ich nesplneným snom, ale stane sa skutočnosťou. A  jedna z  týchto žien mi raz povedala: „Tak citlivo ste opísali trápenie žien, že som sa rozhodla zveriť vám rodinné tajomstvo. Mám len jedinú podmienku – nikdy neprezraďte meno mojej rodiny.“ A  tak vznikla moja druhá kniha Tajomstvo bábik (Motýľ). Príbeh tejto rodiny bol taký hrôzostrašný, že si nepamätám, že by som niečo podobné čítala alebo videla. Teraz píšem tretiu knihu Šarlotin anjel – chcem ňou dokázať, že aj tí, čo prežili zlé veci, môžu život vnímať taký, aký je. Plnohodnotný a krásny!