Vyhľadávanie
Nebola to náhoda, že som si vybrala múdru pani knihovníčku za hlavnú postavu mojej tretej knihy Horúco, miláčik s goralským podtitulom Goronce, moj druogi (Ikar).
V detstve bola práve pani knihovníčka jednou z tých, ktorí stáli pri mojich literárnych začiatkoch. Vysedávala som stále v knižnici, mala som ohromnú radosť z čítania a milá, nesmierne kultivovaná pani Kekeliová, mama spisovateľky Ľubice Mišíkovej, ma rovnako ako svoju dcéru povzbudzovala v prvých pokusoch niečo napísať a poslať do literárnej súťaže. Škoda, že sme sa s Ľubicou pri zbieraní literárnych ocenení na súťažiach míňali. Písala som len poviedky a dlhé roky mi literárne súťaženie stačilo, venovala som sa rodine a vytúženým deťom.
Avšak po tom, čo moja dcérka prekonala vážnu chorobu, som si povedala, že keď to zvládla ona, ja potom zvládnem trebárs aj napísanie rozsiahlejšieho literárneho útvaru, ako je poviedka. Tak vznikla novela Zametanie vody, ktorá ako jediná obsahuje okrem fiktívneho príbehu aj moje vlastné silné zážitky s dcérkou v nemocnici. Aj keď v ďalších dvoch knihách možno tiež nájsť fragmenty skutočných príbehov mne blízkych ľudí, dej, ako i všetky postavy sú vymyslené.
To skutočné, „nevymyslené“, čo do kníh vkladám, je moja snaha robiť ľuďom radosť z čítania a súčasne im tým, tajne v to verím, prinášať chuť do života.
Pustila som sa do písania štvrtej knihy, ale nezvyknem rozprávať, o čom bude, pretože písanie je živý proces a postavy, ktoré vymýšľam, majú svoju vlastnú vôľu a ešte môžu dej zamotať. V každom prípade, budem potrebovať aj odborné rady psychológa, takže moja kamarátka psychologička sa určite už teraz trasie, čo som si to zasa na ňu vymyslela. Dúfam, že sa budú triasť nedočkavosťou aj moji čitatelia, na ktorých sa už teraz veľmi teším.
