Vyhľadávanie
Keď som nedávno krstila svoju ôsmu knihu Aj blondínky to vedia! (Ikar), prišla mi pogratulovať bývalá spolužiačka zo základnej školy. Spomenuli sme si na to, ako sme v piatej triede písali pre spolužiakov poviedkový seriál Príhody Ondra Kubiša. Naše texty boli vystavené na nástenke nad klavírom v triede. Myslím si, že toto boli moje prvé spisovateľské pokusy. Ako novinárka sa písaním živím dodnes. Vyštudovala som televíznu žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského a až na niekoľko výnimiek som sa televízii veľmi nevenovala, keďže som vychovávala tri deti. Svoju prvú knihu som napísala bez cieleného zámeru. Robila som v poradí už asi piaty rozhovor s miláčikom ženského publika, hercom Vladimírom Durdíkom, a len tak medzi rečou som podotkla, že už o ňom viem toľko, že by to vydalo na knihu. A on že: tak ju napíšme! Tak vznikla moja prvotina Keď sa obzriem, a to odštartovalo moju spisovateľskú kariéru. Žiaľ, pán Durdík zomrel nečakane, pred dokončením knižky, takže záver som písala doslova cez slzy. Vzápätí prišla ponuka od vydavateľstva Ikar napísať životopis herečky Vilmy Jamnickej, ktorá sa dožila 101 rokov (Elixír môjho života), potom ešte spomienkovú knihu na jej manžela, režiséra Jána Jamnického (Muž môjho života). A ďalej to šlo akosi samo – vydala som dva memoáre: hokejistu Jozefa Golonku Rebel s číslom 9 a spomienky vtedajšieho prezidenta Zväzu automobilového priemyslu Jozefa Uhríka Od tankov k Touaregu. Mojou srdcovkou je novela Ťažko je žiť ľahko, kde sú dialógy písané v tvrdom trnavskom nárečí. Skúškou ohňom som prešla s novelou Milenec, v ktorej som si trúfla na niekoľko erotických pasáží, a najnovšie sa teším z knižky Aj blondínky to vedia! – zbierky krátkych fejtónov, veselých aj vážnych, z ktorých časť bola v minulosti uverejnená v denníku Plus Jeden deň. Texty tematicky oživili ilustrácie výtvarníčky Noémi Kolčákovej Szakállovej a podľa ohlasov publikácia oslovila nielen blondínky :-).
