Vyhľadávanie
Musím sa priznať, že patrím medzi autorov, ktorí majú radi diskusie s čitateľmi. Som dostatočne veľký extrovert a knižné témy ma asi nikdy neunavia.
Počas rozhovorov sa snažím byť úprimná a otvorená, možno aj za cenu toho, že prídem o časť svojho súkromia. Ak by si však niekto myslel, že tento vzťah je jednostranný, že čitatelia zistia moje názory, postoje, emócie, motívy, nie je to celkom tak. Počas týchto príjemných chvíľ sa mi dostáva veľa vzácnych informácií o tom, čo čitateľov zaujíma, čo sa im páči a čo nie, čím sú moje knihy odlišné od iných a čo mám ešte zlepšiť.
Niektoré otázky dostávam často a niektoré ma vedia aj zaskočiť. Zvedavosť mojich čitateľov ma však núti neustále sa zamýšľať nad mnohými vecami – nad vlastnými motívmi, názormi, pohľadmi na rôzne situácie, núti ma zaoberať sa myšlienkami, ktorými by som sa inak možno nezapodievala. Ich otázky rozširujú moje obzory a obohacujú môj vnútorný svet. Som presvedčená, že som ten šťastný človek, ktorý aj v tomto smere často oveľa viac dostane, ako sám dá. Možno aj z tohto dôvodu sa mnohokrát zamýšľam nad otázkou, či by som písala aj v tom prípade, ak by sa moje knihy nevydávali, teda, ak by ich nikto nečítal a moje myšlienky by zostali odložené v zásuvke nočného stolíka. No písať by som asi neprestala, lebo je to pre mňa určitý spôsob psychohygieny, pomáha mi to vyrovnať sa s vlastnými myšlienkami, vysloviť moje názory.
Som nesmierne šťastná, že moje príbehy majú šancu uzrieť svetlo sveta, najnovšie je to v knihe Život na pôžičku (Motýľ). Jedným z dôvodov je práve možnosť dostať spätnú väzbu od čitateľov, vďaka ich podnetným otázkam či kritike mám šancu rásť, formovať sa, rozširovať si obzory, získavať nové poznatky, pohľady na život, lepšie spoznávať charaktery... A potom práve možno vďaka tomu písať lepšie, zaujímavejšie a hlbšie príbehy.
