Vyhľadávanie
Moje dni sú popretkávané prácou. Píšem články, vediem neziskovú organizáciu, mám niekoľko webov, venujem sa rodine, deťom, starám sa o chorú babku, upratujem, varím, nakupujem. Ráno vstanem s pocitom, že toho nemám až tak veľa na práci. A počas dňa sa na mňa prirúti tornádo a zistím, že musím toto i ono, tamto sa nedá odložiť a už som v jednom kole. Niekedy pracujem za počítačom až do jedenástej v noci, a to ešte nie je všetko dokončené.
V takomto zhone sa veľmi ťažko píšu knihy. Najdôležitejšie je začať a potom už neprestať – každý deň napísať aspoň pár strán. Ak z kolotoča vypadnem, ťažko sa chytám a knihu niekedy odložím aj na pol roka. A to nie je dobré... Niekedy snívam o jednoduchej, jednotvárnej práci, pri ktorej by som si mohla variť kávičky a písať knihy. „Ale to by si už nebola ty,“ vraví mi manžel. Niekedy sa smeje, že už neviem ani relaxovať. Na dovolenku ma musí doslova ťahať. Keď si však predstavím, čo všetko treba urobiť, aby som mohla odísť hoci na obyčajnú dovolenku, som na nervy. Počet mojich povinností na každý deň je približne sedemnásť, takže ak chcem týždeň oddychovať, musím vybaviť 119 vecí vopred (17 x 7). A to je strašné číslo!
Momentálne sa pokúšam písať svoj tretí román. Prvý, Ema, bol príbehom o dievčatku chorom na rakovinu. Mnohých čitateľov chytil za srdce. Druhý román Miluj ma, ak to dokážeš (Motýľ) som napísala, lebo čitatelia chceli veselšiu knihu. Aj ona sa stala bestsellerom, z čoho mám nesmiernu radosť. A teraz sa veľmi teším na písanie tretieho románu. Bude to príbeh z druhej svetovej vojny, z koncentračného tábora, o láske matky a dcéry, ženy a muža. Rozprávanie o troch ženách, ktoré prešli peklom vojny. Áno, viem, bude to opäť emotívne čítanie. Ale zistila som, že v živote nie je dobré počúvať, čo vám hovoria iní, ale to, čo hovorí vaše srdce. A moje hovorí: Napíš to, bude to skvelý príbeh!
