Žiarivé momenty bytia

Virginia Woolfová: Pani Dallowayová

Preklad: Michal Breznický

Bratislava: Ikar, 2021 

 

 

Pohyblivá, drobná postava pani Dallowayovej svižne kráča po londýnskych uliciach v jedno júnové ráno. Tak sa začína známy román ikonickej britskej spisovateľky Virginie Woolfovej. Podobne ako Odyseus Jamesa Joycea aj román Virginie Woolfovej zachytáva jediný deň.

V jedinom dni román obsiahne celý život Clarissy Dallowayovej, ktorá „povedala, že kvety kúpi sama“. (s. 5) Je rok 1923, je po prvej svetovej vojne, hoci jej hrozivý tieň stále visí nad Britániou. Muž, ktorého Clarissa kedysi ľúbila, sa zastaví na návštevu.

Modernizmus Virginie Woolfovej je nesmierne príťažlivý svojou prepracovanosťou, poetikou a sofistikovanou optikou. Jej technika sa zameria na jediný bod a jediný moment, od ktorého sa potom asociatívnym spôsobom odvíjajú spomienky na iné miesta a minulé časy. V románe sa toho veľa neudeje: pani Dallowayová sa pripravuje na večierok, ktorý sa na sklonku dňa odohrá. Avšak každý moment prítomnosti (často na tú prítomnosť upozornia zvony Big Benu), je odrazom do neutíchajúceho prúdu vedomia. Úlomky zážitkov z mladosti, záblesky citov a útržky, čiastočky a momenty bytia sú zas a znova pozastavené náhlym vpádom hlučnej prítomnosti, napríklad ostrým treskom výfuku prechádzajúceho automobilu: „A keď sa pribrala chodiť so slečnou Pymovou od vázy k váze a vyberať kvety, nezmysel, nezmysel, vravela si čoraz pokojnejšie, akoby tá krása, tie vône, tie farby, aj slečna Pymová, ktorá ju mala rada a dôveruje jej, boli vlnou, ktorej sa dáva zalievať a dáva udúšať tú nenávisť, toho netvora, udúšať všetko; a vlna ju dvíhala hore, hore, a v tom – och! Na ulici sa ozval výstrel z pištole!“ (s. 17)

Woolfovej príbeh nie je lineárnym rozprávaním; tak, ako sa pani Dallowayová pohybuje v časovom kruhu svojich spomienok a reflexií, vytvára sa aj priestorový kruh okolo nej. Autorka necháva jeden zmyslový dojem, vizuálny alebo zvukový, zachytiť viacerými postavami románu, a tak štruktúrovane prepája jednotlivé postavy a ich vedomia. Pomocou jediného vnemu vytvorí zrkadlovú dvojicu Clarissy Dallowayovej a Septimusa Smitha, vojaka trpiaceho post-traumatickou stresovou poruchou. Woolfová strategicky pretkáva temné vlákna Septimusovho príbehu s ligotavými niťami privilegovaného života Clarissy. Tá si spomína na milovanú priateľku, ktorá fajčila cigary, behala nahá po chodbách dávneho domu ich mladosti a teraz je z nej vážená dáma z najvyšších kruhov.

 

Intenzívna prítomnosť a schopnosť cítiť

Ako pani Dallowayová kráča s kvetmi v ruke, Woolfová symbolicky asociuje postavy s kvetmi. Motív kvetov pomáha čitateľovi vytvoriť si psychologický portrét postavy. Konzervatívny manžel Richard Dalloway obdaruje manželku drahými a elegantnými ružami, kedysi extravagantná Sally Seton pestuje exotické a vzácne ibiškové ľalie. Rovnako vzácny cit ju spájal s mladučkou Clarissou v minulosti. Virginia Woolfová symbolikou kvetov skôr naznačuje ako vyslovuje. A hoci Clarissa „nevie premýšľať, písať, ba ani hrať na klavíri, Arménov si pletie s Turkami, miluje úspech, nenávidí nepohodlie, chce byť obľúbená, navraví kopu nezmyslov a opýtajte sa jej, čo je rovník, dodnes to nevie,“ (s. 93) Clarissa má schopnosť cítiť iných ľudí, „zmysel ich bytia“. (s. 140)

Práve tá intenzívna prítomnosť pani Dallowayovej zapôsobí na čitateľa aj dnes, takmer sto rokov po fiktívnom júnovom dni v Londýne. Pani Dallowayová je hostiteľkou skvelého večierka pre prestížnych hostí. Obklopená krásou a noblesou, precíti osamelosť a bolesť cudzieho človeka. A hoci sa počas celého dňa ponára do spomienok, v istom momente má epifániu aj svojej osamelej budúcnosti.

 

Nepriznaný smútok

Virginia Woolfová milovala Londýn a túto lásku k prudko sa rozvíjajúcemu modernému mestu vpísala aj do svojho románu. Sústredené pozorovania Londýna, ktoré si Virginia zaznamenávala po svojich prechádzkach, sú nesmierne živé. Čitateľ kráča po stopách postáv a vníma moderný Londýn s hlučnými autami aj reklamnými lietadlami. Clarissa kráča z Westminstru do Mulberryho kvetinárstva po Bond Street. Radosť z nádherného sviežeho rána sa postupne premení na únavu a obavu z osamelej noci a staroby: „Zmocňuje sa jej zvláštny pocit, že je neviditeľná a nevidená, neznáma, že už nie je vydatá, že už nemá dieťa a že po Bond Street už iba udivene a slávnostne kráča s ostatnými pani Dallowayová, už nie Clarissa, iba manželka Richarda Dallowaya.“ (s. 13)

Smrť Septimusa zrkadlí nepriznaný smútok Clarissy Dallowayovej, ale veští aj tragickú smrť Virginie Woolfovej. Spisovateľka spáchala samovraždu v marci 1941. Po nacistických náletoch na Londýn sa päťdesiatdeväťročná autorka Pani Dallowayovej utopila v rieke Ouse.

 

Katarína Labudová (1976)

Získala doktorát z literárnej komparatistiky na Masarykovej univerzite v Brne. Učí anglicky písanú literatúru na Filozofickej fakulte Katolíckej univerzity v Ružomberku. Zaoberá sa najmä románmi Margaret Atwood a Angely Carter. Okrem postmodernej literatúry sa venuje ľudovým rozprávkam. V žilinskom Artfore moderuje Literárne večery.

 

Portért Virginie Woolfovej z roku 1902. Zdrpj: wikipedia/ George Charles Beresford

 

 

 

 

  •  Žiarivé momenty bytia - 0