Žilinský festival sa stal vyhľadávaným
literárnym podujatím. Očakávania
viac než naplnil.
Keď už sa do večerných správ dostane nejaká tá kvalitná architektúra a téma
„genia loci“, deje sa tak väčšinou len v spojení s barbarským búraním, necitli-
vou nadstavbou alebo podozrivo kšeft árskym predajom niektorej zo známych
nehnuteľností. Nuž, veď hľa: Bezručka, Cvernovka, PKO, Stein... Aj preto mi
dnes Žilina v týchto dňoch pripadá ako zázrak. Iste, aj tu sa šantilo pri stavbe
„auparkov“ a ešte sa len bude pri šialenej dostavbe „mirážu“, ale predsa len
– je tu jedna ulica, a na nej sa v tesnej blízkosti dejú vedľa seba dva skutočné
zázraky. Priamo oproti neologickej synagóge, známej ako Nová synagóga,
ktorá stojí na prahu dokončenia a pred sebou má určite skvelú budúcnosť,
ukončili v septembri rekonštrukciu secesného Rosenfeldovho paláca. Nech
povstane z prachu, čo je ošarpané, nech ožije, čo je mŕtve!
Ľudia chodia za literatúrou
Tento úvod bol dôležitý, hoci text bude vlastne o inom. Minulý mesiac sa totiž
práve v priestoroch „žilinského Belvedéru“ konal trinásty ročník Žilinského
literárneho festivalu a rozmýšľam, či je vôbec na Slovensku podobný festival
(pozor, nie veľtrh!) s dlhšou tradíciou. Po dvanástich rokoch sa festival skon-
centroval geografi cky i časovo na menšiu plochu. Siločiary literatúry tento
rok po prvý raz neboli divergentné, ale konvergovali sa v jednom týždni a na
jednom mieste. A bola to dobrá voľba. Po rokoch, kedy literatúra prichádzala
za ľuďmi, prišli ľudia za literatúrou.
Žilina a Žilinčania nemusia už kultúru zhľadúvať po celej republike. Žije
a kvitne priamo v meste; na stanici Žilina-Záriečie, v Novej synagóge alebo
v Artfore. A ukazuje sa, že mať poruke takéto kultúrne možnosti je v menších
mestách nesmierne dôležité. Ľudia sa skrátka naučia, a keď organizátorovi
dôverujú, radi prídu aj opakovane.
Bohatý program, veľa návštevníkov
Ukázalo sa to aj na tohtoročnom Žilinskom literárnom festivale, ktorý opäť
nemožno nespomenúť aj v súvislosti so znovuotvorením Rosenfeldovho pa-
láca. Každý deň sa totiž počas festivalu konali v poobedňajších hodinách
prehliadky zreštaurovanej secesnej pamiatky a záujem bol viac ako enormný.
Toto miesto si totiž mnohí Žilinčania pamätajú ako Pioniersky palác alebo
Centrum voľného času – komentovaná prehliadka teda bola príležitosťou na
retrospektívnu prechádzku do vlastného detstva, spojenú s ukážkou, že keď
sa chce, nemusí sa všetko končiť iba demoláciou.
Trinásty ročník Žilinského literárneho festivalu sa v tomto roku niesol v du-
chu témy žena-ulica-dlaň-kosť; teda v duchu vzorov ženského rodu. Program
bol bohatý, organizátori však besedy načasovali tak, aby nekolidovali s bežným
pracovným časom.
Vysoko nastavená latka
Kto meškal, zostal stáť medzi dverami. Či už na besede s Irenou Brežnou,
Martinom Pollackom alebo na čítačke Braňa Jobusa. Všade boli desiatky ľudí
a každá beseda mala svoju dohru ešte aj vo festivalovej kaviarni.
Vďačný návštevník je pre organizátorov najlepšou satisfakciou. A žilinský
festival dokazuje, že aj mimo centra všetkých centier žijú ľudia hladní po
kultúre, ktorí majú radi svoje mestá a záleží im na tom, aby sa z nich nestali
len nocľahárne, posilňovne a kantíny. Žilina nastavuje latku pekne vysoko.
