Život nie je úspešný majiteľ izbových rastlín

Zimná záhrada

Esej bola inšpirovaná myšlienkou: „Si tým človekom, ktorý vie vidieť strom aj na tom najmenšom liste, ktorý z neho spadol.“

Šoféruješ. Sedím vedľa teba v dodávke a bojím sa, aby si po dlhom pracovnom dni nezaspal. Rozprávam ti teda o tom, čo sme preberali v škole. Myslím, že to boli diktátori. „Vieš kto bol Pol Pot?“ opýtaš sa. Samozrejme, že nie. Dejiny Kambodže nepreberáme. Začneš rozprávať. Pred čelným sklom sa odvíja cesta, v kabíne sa odvíja príbeh. Keď skončí začína nový. Tentokrát o literatúre. Potom ekonomike. Príbehy skončia, keď auto zabrzdí pred domom. Obaja vchádzame do domu a v pätách nám kráča nový deň. 

Naša záhrada má namiesto záhonov trvaliek a bludísk z tuje, ringloty, schizandry a duly. Je vidno, že jej majiteľ povýšil svoju prácu na koníček. Stromy však rastú pomaly. Pred dvomi rokmi sme vysadili nový orech. O štyridsať rokov bude možno taký veľký ako jeho predchodca. Údajne z neho budeme robiť koláče ešte našim vnúčatám.

Niekedy preháňaš, ale tvoje tvrdenia sa väčšinou zakladajú na faktoch. Vieš o akú odrodu ide, vieš koľko sa dožije a akú úrodu očakávať. Si s ňou spokojný. A dedukuješ aj pri iných oblastiach. Už dopredu vieš ako dopadne najnovšia politická aféra, ako sa vyvinú ceny benzínu aj, že vírus v akomsi mestečku v Číne by sa mohol dostať na Slovensko. Si preto nepokojný, večer sa budíš a myslíš na všetky generácie, ktoré budú jesť orechové koláče.

Niekedy, keď sa na teba pozriem zblízka mení sa tvoja koža na kôru a vlasy ti zelenejú. Tvoje korene sa ťahajú široko-hlboko a nasávajú všetky informácie, na ktoré dosiahnu. Vdychuješ oxid uhličitý a zúfalo sa ho snažíš premeniť na kyslík. Rozmýšľam, či sa z neho môžeš otráviť. Raz si mi povedal, že rastlina zahynie, keď jej zhnijú korene. Napríklad ak ju prepolievaš. Ale ako to zistím? Neobklopuje ťa hlina, ktorú by som mohla odhrnúť a presvedčiť sa, že všetko je v poriadku.

Nie si jediný. Život nie je úspešný majiteľ izbových rastlín. Občas im dá nesprávne hnojivo alebo ich príliš saturuje kyslíkom. Preto niekomu pomáha ku šťastiu, keď nič nevie. Tebe nepomáha ani keď toho vieš toľko veľa.

Strážim svoju sesternicu. Čakáme pred obchodom a začína snežiť. Malá naháňa biele chuchvalce. Mňa otravujú, máčajú mi display. Zrazu ku mne pribehne udychčaná so žiariacimi očami. Na rukavici jej ležia dve vločky.

„Pozri! Oni sú dvojičky!“ kričí a hľadá spôsob ako si ich zobrať domov. Chcem jej povedať, že je to nezmysel, nemôže nájsť dve rovnaké, ale skôr než nájdem rozdiel, roztopia sa pod mojím dychom. Malá začne plakať a mám plne ruky práce s tým, ako sa ju snažím utešiť.

Vážne som ti ich chcela doniesť. Možno som nemohla preto, lebo to čo som ti chcela ukázať bolo priveľké na moje ruky.

V našej záhrade je stále zeleno, lebo tak bola vysadená. Na základe skúsenosti a hmlistej vízie, venovaná budúcemu pokoleniu. Aby sa mohlo učiť o rastlinách okolo nás. A o všetkých tých divných drevinách, a ako chutia ich plody. Lenže kde sa naučia o burinách? Budú vedieť nebáť sa všetkých tých čarovných zeliniek, ktoré tu z času na čas vyrastú bez mena a stránky na Wikipédii?

Niekedy si želám,  aby sme tam mali len kopec. Taký strmý, na sánkovanie. Kde by sa nedalo povedať či tam niečo rastie, alebo je to len pustatina. Nemusel by si skúmať listy a hľadal ich rodný  strom. Neriešil by si ich botanické zaradenie či výnosnosť na hektár. Stromy rastú aj bez nás, bonsaje ešte nikomu nechýbali.

Na vrchu nášho kopca by bolo viac kyslíka a v decembri by si mohol v pokoji prezimovať.

Esej hodnotí prozaička Soňa Uriková:

Prozaické skúsenosti autorky sa prejavili aj v jej eseji. Jazykovo je čistá a prepracovaná, autorka si všíma detaily, ktoré spája do presvedčivého celku. Textu, hoci prináša konkrétne situácie, napriek tomu chýba konkrétnosť, o ktorú sa čitateľ vo vzťahoch, ktoré sú tu prezentované, môže zachytiť. Esej ako taká sa nevyznačuje rétorickými otázkami či tromi bodkami a filozofizmami, predsa len by si kratučký text zaslúžil trochu viac ponoru do hĺbky – a prenesenie tohto ponoru do slov, ktoré by sme v texte našli a nemuseli hľadať medzi riadkami. To sa týka aj preťatia textu na dve polovice. Jednoducho sa čitateľovi môže stať, že naháňa významy za chvost a zrazu je na konci textu, ktorý je však veľmi lyrický a prináša mnohé príjemné pozorovania ako „Život nie je úspešný majiteľ izbových rastlín.“. Samozrejme, môže sa to stať cieľom eseje – aby sa čitateľ zamyslel – rizikom však môže byť, že myšlienky sa rozutekajú, ak ich nedrží pohromade pevná sieť.