Knihomoli milujú všetky sviatky bez rozdielu. Sú
totiž pre nich príležitosťou, ako si rozšíriť zbierku
kníh. Netreba sa obávať, že ich nebude kam dávať.
Tí praví milovníci si pre ne miesto vždy nájdu, či
už pod posteľou, na záchode alebo medzi hrncami.
Riadia sa totiž heslom, že kníh nie je nikdy dosť.
Preto medzi mojimi darčekmi pre blízkych nikdy
nechýba kniha. V priebehu roka sledujem všetky
novinky a mám celkom dobrý prehľad. (Robím to
aj pre seba – pred sviatkami rozdávam lístočky
s knižnými tipmi, a to odvtedy, ako som na Viano-
ce dostala iba 2. diel zo sci-fi trilógie, čo nie je prá-
ve moja parketa.) Čo však vtedy, ak si váš vlastný
syn zaželá namiesto noviniek niečo zo „stariniek“,
ako napríklad Marxov Kapitál? Ten ani náhodou
nezoženiete. Áno, dalo by sa zamyslieť nad jeho
výberom, alebo i byť rád, že vôbec niečo čítať chce.
Jasné, že som chcela vedieť aj prečo. Mnohí si mys-
lia, že naše deti nezaujíma dnešný svet. Zaujíma,
akurát ho hodnotia inými očami ako my. Ony sa už
narodili do slobody, preto im nepríde vzácna ako
nám, ktorí sme ju vítali v roku 1989. Skôr naopak,
vnímajú jej obmedzenia. Preto sa Leo zaujíma
o socialistické teórie. Vláda jednej strany sa mu
pozdáva – bol so mnou v Singapure, kde je pri
moci jedna strana už 50 rokov. Tá čistota, nulová
kriminalita, nulová korupcia, nadchýna sa. Ale
u nás to tak nefungovalo, hovorím. Demokracia
nefunguje, oponuje, jedna strana by mala dostať
moc aspoň na 10 rokov, aby stihli urobiť všetko,
čo si predsavzali. Namiesto Marxovho mi všade
v kníhkupectvách núkajú Kapitál v 21. storočí
od Thomasa Pikettyho. V novinách ho na jednej
strane nositeľ Nobelovej ceny Krugman chváli, že
konečne niekto napichol konzervatívne ekonomic-
ké doktríny, ktoré ruinujú západný svet na vedec-
ký meč, druhý zhodnotí: Mor ľavicovej lži útočí.
Raz neviem, či mám brať ako pozitívne znamenie,
že môj syn si myslí to isté ako 44-ročný francúzsky
ekonóm. V každom prípade, spoločné majú tí dvaja
to, že ani jeden z nich vládu jednej strany nezažil.
