9. augusta oslavuje Singapur svoj národný sviatok. A práve v tomto roku, keď si pripomenuli 50. výročie založenia, zomrel zakladateľ Singapurskej republiky, Lee Kuan Yew. Volali ho otec-zakladateľ. Kto bol v Singapure, vie, že táto malá krajina, počtom obyvateľov porovnateľná so Slovenskom, funguje ako hodinky. Pri piatich miliónoch obyvateľov však podobnosť končí. Otec zakladateľ dokázal nemožné – všade dokonalá čistota, maximálna bezpečnosť a absolútna náboženská a rasová tolerantnosť. Štyri náboženstvá si tam nažívajú v ťažkej pohode – na jednom mieste som dokonca videla neďaleko seba kresťanský kostol, mešitu, budhistický aj hinduistický chrám. Aj keď percentuálne zastúpenie národností je nerovnomerné – takmer 80% tvoria Číňania, nápisy sú všade v štyroch jazykoch. Nečudo, že keď otec zakladateľ zomrel, zriadili až 18 miest s kondolenčnými knihami. Prúdili k nim zástupy ľudí, ktorí chceli vyjadriť, čo pre nich znamenal. Poznám tam jednu spisovateľku, ktorá si text cizelovala už doma, aby na nič nezabudla. Vraj keby sa s ním ocitla sama v miestnosti, tak by sa roztriasla, že by zo seba nedostala ani slovo. Z úcty. Ešte počas jeho života o ňom vyšlo viacero kníh. Ja som mala v ruke trojdielny ilustrovaný seriál – o jeho detstve, dospievaní a budovaní štátu. Skúsila som si predstaviť, o akom politikovi by mohli u nás vychádzať knihy pre deti? Tí žijúci sú toho nehodní, a tí nežijúci už nikoho z našich detí nezaujímajú... A pritom je to dobrý spôsob, ako im priblížiť, že to boli skutoční ľudia, ktorí urobili pre vznik nášho štátu tak veľa. Mne hneď napadol Štefánik, múdry človek s dobrodružným životom, ktorý by sa dal spracovať príťažlivou formou, napríklad aj ako komiks. Čo o ňom vedia dnešné deti? Asi iba to, že má sochu pred Euroveou. Prečo je to u nás tak? Prečo u nás také knihy nevznikajú? Ako tak o tom premýšľam, napadá mi, že chýba ten základný predpoklad – hrdosť na našu krajinu. To by ale už bola téma na iný stĺpček, prečo tá hrdosť chýba...
