Životaschopný slovenský komiks

Aj keď nazvať Panel konferenciou je prisilné. Skôr išlo o con – zraz fanúšikov. V tomto prípade fanúšikov hlavne domáceho komiksu, hoci nechýbali ani povinné debaty o tom zahraničnom.

Panel si dal za úlohu predstaviť domácu komunitu tvorcov komiksov čo najširšiemu obecenstvu. Samozrejme, nieslo sa to v istých rámcových obmedzeniach, ktoré si vyžadoval priestor, ale aj schopnosti organizátorov.

Konferencia sa totiž konala v priestoroch Fakulty architektúry a dizajnu STU, teda v jej vstupnej hale a v pivniciach. Podzemie slúžilo ako prednáškový a workshopový priestor a hala bola spoločenským miestom.

Ukázalo sa to ako dobrá voľba, lebo hoci účasť nebola malá, nerátalo sa s obrovským množstvom ľudí, a tak sa návštevníci akurát pomestili bez toho, aby mal človek pocit, že je to preplnené. A to je pri takýchto akciách dôležité, lebo nikto si nedokáže literatúru alebo komiks či iné popkultúrne artefakty užiť, ak sa za nimi musí pretláčať cez davy ľudí. Alebo si nemá kam s kamošmi sadnúť a pokeckať o tom, čo zaujímavé ulovil v predajných stánkoch.

A že bolo čo loviť!

Hala slúžila ako artist alley – bola vyplnená množstvom stolov, na ktorých miestni komiksoví výtvarníci predávali svoje grafiky, komiksy či plagáty. Ja sám som si odtiaľ odniesol krásnu digitálnu krajinomaľbu od komika, grafika a spisovateľa Maťa Hatalu a repliku obálky slovenského vydania Zaklínača od Jakuba Šimjaka.

Čo ma privádza k tomu hlavnému: Panel ako akcia o komiksoch odhalil dve veci – tak silnú stránku našej komiksovej scény, ako aj tú slabú.

To silnou je, že tu máme mnoho kresličov, ktorí sa na rôznych úrovniach venujú výtvarnej stránke. Kombinujú sa postupy, techniky a štýly, rôzne stupne nadšenia a profesionality či kvality. V tomto smere je to na Slovensku naozaj pestré.

Študenti dizajnu či výtvarnej školy majú záujem komiks tvoriť aj ho tvoria. Veď sa združujú v magazíne Pomimo, ktorý zostavuje jeden z organizátorov Panelu, ilustrátor Dávid Marcin. V tomto smere sa rodí funkčná a prepojená komunita, ktorá má už svoje veľké mená. Na paneli nebol problém stretnúť výnimočného týpka z Kremnice, fungujúceho pod umeleckým menom Arter Eniac, či etablovaného legendárneho ilustrátora Michala Ivana. Obaja predstavujú veľké mená nielen u nás, ale figurujú aj na zahraničnej ilustrátorskej scéne. K spokojnosti mi tam chýbala už len Martina Pilcerová.

Problém v textovej rovine

 Z výtvarného hľadiska je teda slovenský komiks pokrytý dokonale. Problém je v tej druhej – scenáristickej a textovej rovine. Hoci časopis Slniečko má už vychovaných svojich scenáristov, chýbajú nám tu etablované a stabilné mená, ktoré by pravidelne a dlhodobo písali komiks a zároveň sa dostali do širšieho povedomia. Iste, môžeme spomenúť Danglára (ktorý je stále hlavne ilustrátor) či Daniela Majlinga, ale tam asi aj skončíme.

A pri tom viem, že medzi študentmi scenáristiky či (amatérskymi) spisovateľmi sa nájdu mnohí, ktorí by komiks chceli písať, len sa to akosi nevie prepojiť. Panel mal tomu pomôcť, ale nie som si istý, či sa mu to podarilo.

Program bol primárne zameraný práve na ilustráciu. Hovorilo sa veľa o histórii slovenského komiksu, o jeho veľkých menách, o Slniečku. Na workshopoch sa rozoberala figuratívna kresba, tieňovanie, práca s inkom a tušom. No nikde sa nehovorilo o výstavbe príbehu, scenáristike, tempe rozprávania alebo delení panelov ani o význame medzery medzi nimi.

Ak panel navštívil potencionálny autor, musel to byť on sám, čo prišiel za vytypovanými ilustrátormi a dal sa s nimi do reči o potencionálnej tvorbe. Priestor na to bol, to nik nespochybňuje, ani tomu nik nebránil, ale v oficiálnej linke sa ako keby s autormi nerátalo. Možno okrem prednášky o vydávaní komiksu na Slovensku, ale to sa mne osobne zdá byť málo.

Ono to vlastne aj dáva zmysel. Slovenská komiksová scéna nie je veľká, ani sa v nej peniaze netočia. Ak teda má vzniknúť nejaký komiks, tak musí byť autorský – musí ho tvoriť v oboch rovinách jedna osoba, lebo je to jednoduchšie a hlavne lacnejšie. Na autorské dvojice sme (s malými výnimkami) ešte nedorástli.

Panel je však v tomto smere dôležitým krokom. Teda, ak sa mu podarí udržať. Čo si veľmi prajem. Kus cesty však ešte máme pred sebou.

Juraj Búry

Foto: Workshop kresby podľa živého modelu s Lukášom Freytagom.

Zdroj: Marek Budai