Podľa vyjadrenia literárneho vedca Milana Hamadu patrí Ján Ondruš (1932-2000), predstaviteľ trnavskej skupiny a konkretizmu k najvýznamnejším postavám slovenskej poézie vôbec, po Jankovi Kráľovi, Ivanovi Kraskovi a Rudolfovi Fabrym sa stáva zdrojom a iniciátorom podnetov. Preto vyznela podnetne aj spomienka v rámci pravidelného štvrtkového Literárneho klubu, ktorý sa konal na pôde (pôjde) KC Dunaj vo štvrtok 9. februára. Stretnutia sa zúčastnil brat zosnulého básnika Milo Ondruš, konferoval Erik Markovič, ktorý ponúkol niekoľko veršov tvorcu v zhudobnenej podobe vlastnej gitarovej interpretácie. O tvorbe autora, najmä v súvislosti s novým súborným vydaním, ktoré vychádza vo vydavateľstve Kalligram, diskutovali Milan Hamada (zostavovateľ, autor doslovu) a Zoltán Rédey, ktorý o Ondrušovi napísal monografiu (Ján Ondruš, 2003). Hamada Ondrušove básne zoskupil a usporiadal podľa princípu textu poslednej ruky, čo znamená, že v publikácii sa ocitli v podobe prepracovanej autorom v 90. rokoch. Knihu obohatil literárnokritickými interpretáciami rozmanitých autorov (Ondruš, zrejme kvôli nesporne zaujímavému aj filozofickému kontextu, údajne patrí k tvorcom modernej slovenskej poézie najväčšmi rozoberaným odborným plénom). Zoltán Rédey upozornil na slabinu textov poslednej ruky – akokoľvek autorom kanonizované po značných úpravách (v rámci niektorých sa nedá hovoriť už ani o variantoch, skôr odlišných básňach, o mnohom svedčí už len zmena názvu prvotiny zo Šialený mesiac na Prvý mesiac) strácajú výpovednú hodnotu vzhľadom na dobu vzniku. Pretože poézia nie je iba to, čo pretrvá, ale aj to, čo ostáva, nie iba estetický, ale aj literárnohistorický artefakt. Kvôli podchyteniu oboch stránok by druhému z diskutujúcich väčšmi vyhovovalo dvojzväzkové súborné vydanie, ktoré by zahŕňalo aj pôvodné verzie zo 60. rokov 20. storočia.