Podľa vyjadrenia li­terárneho vedca Mi­lana Hamadu patrí Ján Ondruš (1932-­2000), predstaviteľ trnavskej skupiny a konkretizmu k naj­významnejším po­stavám slovenskej poézie vôbec, po Jankovi Kráľovi, Ivanovi Kraskovi a  Rudolfovi Fabrym sa stáva zdrojom a iniciátorom podnetov. Preto vy­znela podnetne aj spomienka v rámci pravidelného štvrtkového Literárneho klubu, ktorý sa konal na pôde (pôjde) KC Dunaj vo štvrtok 9. februára. Stretnutia sa zúčast­nil brat zosnulého básnika Milo Ondruš, konferoval Erik Markovič, ktorý ponúkol niekoľko veršov tvorcu v  zhudobnenej podobe vlastnej gitarovej interpretácie. O  tvorbe autora, najmä v  súvislosti s  no­vým súborným vydaním, ktoré vychádza vo vydavateľstve Kalligram, diskutovali Milan Hamada (zostavovateľ, autor doslo­vu) a Zoltán Rédey, ktorý o Ondrušovi na­písal monografiu (Ján Ondruš, 2003). Ha­mada Ondrušove básne zoskupil a  uspo­riadal podľa princípu textu poslednej ruky, čo znamená, že v publikácii sa ocitli v podobe prepracovanej autorom v 90. ro­koch. Knihu obohatil literárnokritickými interpretáciami rozmanitých autorov (On­druš, zrejme kvôli nesporne zaujímavému aj filozofickému kontextu, údajne patrí k tvorcom modernej slovenskej poézie najväčšmi rozoberaným odborným plénom). Zoltán Rédey upozornil na slabinu textov poslednej ruky – akokoľvek autorom kanonizova­né po značných úpravách (v rám­ci niektorých sa nedá hovoriť už ani o  variantoch, skôr odlišných básňach, o mnohom svedčí už len zmena názvu prvotiny zo Šialený mesiac na Prvý mesiac) strácajú výpovednú hodnotu vzhľadom na  dobu vzniku. Pretože poézia nie je iba to, čo pretrvá, ale aj to, čo ostáva, nie iba estetický, ale aj literár­nohistorický artefakt. Kvôli podchyteniu oboch stránok by druhému z  diskutu­júcich väčšmi vyhovovalo dvojzväzkové súborné vydanie, ktoré by zahŕňalo aj pô­vodné verzie zo 60. rokov 20. storočia.