Vyhľadávanie
„Obrazovka sa stala priestupnou. Zrazu tu bola možnosť prejsť z pozície toho, kto sa pozerá, do pozície, v ktorej sa pozerajú naňho,“ píše súčasná francúzska autorka Delphine de Vigan v románe Deti, náš poklad.
Prosím, ak snívate o tom, aby ste boli osoby videné na sociálnych sieťach, túžite byť šťastní, bohatí a dostávať pochvalné komentáre od virtuálnych priateľov, túto knihu nečítajte. Asi by vás jej priamočiarosť a funkčná práca s argumentmi nepresvedčila. Ak sa netúžite predvádzať „priateľom“ na sociálnych sieťach a rozhodne nechcete byť v tomto populárni, žiadaní a zbohatnúť, túto knihu nečítajte. Nič, čo by ste dávno nevedeli, sa v nej nedozviete. Román úspešnej francúzskej autorky Delphine de Vigan Deti, náš poklad je určený pre ľudí nerozhodnutých, i keď ťažko povedať, aké percento populácie tvoria. Reálny svet je zo dňa na deň čoraz väčšmi pohlcovaný virtuálnym, to je fakt.
„YouTube a Instagram vlastne len uskutočnili sny všetkých adolescentov, ktorí chcú byť milovaní, sledovaní, mať fanúšikov. A nikdy nie je neskoro využiť to.“ ( s. 193)
Influencerka a policajtka
Spisovateľka v rámci nekomplikovanej rozprávačskej stratégie sleduje osudy dvoch odlišných žien, ktoré situuje do Francúzska nedávnej minulosti, prítomnosti a blízkej budúcnosti. Jedna je matkou, druhá nie, jedna je influencerka na YouTube, druhá je policajtka, nenápadne žijúca osobný život na druhej strane reality a čo najďalej od sietí. Próza je psychologickým románom napriek tomu, že nevyužíva mimoriadne umelecké prostriedky, skôr len systematicky sleduje jednoduchú dráhu od myšlienky po činy postáv. Vidíme im do hláv, rozumieme kauzalite ich rozhodnutí, vieme si zložiť celkový obraz situácie, rovnako privátnej ako celospoločenskej. „Koľko záberov zo sona je publikovaných každý týždeň na Instagrame alebo Facebooku? Koľko fotografií detí, rodiny, koľko selfie? Čo ak je súkromný život prežitkom, čímsi, čo sa opotrebovalo, alebo horšie, ilúziou? Aj keď sa človek neukazuje, je na očiach, je sledovaný, je identifikovaný, registrovaný, archivovaný. Bezpečnostné kamery, trasovanie komunikácie, cestovanie, platby, to všetko zmenilo náš vzťah k obrazovému záznamu, k intimite.“ (s. 192 – 193)
Všetko bude dobré...
Román je, okrem iného, analýzou konzumentského životného optimizmu, čo na sociálnych sieťach prekvitá ako základný biznis; šťastie znamenajú tovary a ich dostupnosť vo všetkých významoch týchto slov, tovary a ich dostupnosť. Jedna z protagonistiek je šťastná, pretože verí, že všetko bude dobré, všetko bude dobré, všetko bude dobré! Druhá vie, že život je zložitý, prináša sklamania a ťažkosti. „,Myslíte na samovraždu?´ spýtal sa jej pred pár dňami služobný lekár pri každoročnej lekárskej prehliadke. ,Nie, nie konkrétne,´ odvetila. ,A nekonkrétne?´ Nekonkrétne... sa radšej nepribližuje k otvoreným oknám. Ale to mu nepovedala.“ (s. 279)
Kľúčovou témou románu je zneužívanie detí, aj keď „len“ v rámci komercie, hoci sexuálny rozmer je latentne prítomný. Jednou z prvých myšlienok pri zmiznutí malej hviezdy internetu je podozrenie, že páchateľ je pedofil. Obrázky sú dostupné dvadsaťštyri hodín denne pre všetkých, ktorí majú chuť sa pozerať.
Dokonalá hyperrealita
Román rozpráva aj o láske. Protagonistka oslovuje publikum slovíčkom zlatíčka a nepretvaruje sa, pretože tu ide o skutočnú a obojstrannú lásku. Zlatíčka ju milujú a ona miluje zlatíčka, dali jej tak veľa... popularitu, peniaze, vlastné značky... Navyše od nej túžia počuť názor na všetky vážne témy, čo vládnu týmto svetom. A za to všetko sa stačí párkrát do týždňa ukázať, ukázať vlastné deti, hromady tovarov a rodinné šťastie. „Deti niekedy hrajú vopred pripravené úlohy, ktoré sa očividne naučili naspamäť. Stále však ide o to, aby sa zachoval dojem amatérskeho a autentického záznamu z rodinného prostredia, ktorý je zárukou, že divák sa môže s videom maximálne identifikovať.“ (s. 140 ) A ak by ste si nezorientovane mysleli, že je to fabulácia, mýlite sa; je to trend. Baudrillardova hyperrealita dovedená do dokonalosti. Kto zostáva za jej hranicou? Tých nerozhodnutých pár percent populácie, čo ešte musia na vlastnej koži zistiť, v ktorej zo skutočností sa aktuálne vyskytujú? Ľudia s laxným vzťahom k internetu a technológiám či, jednoducho, z rôznych dôvodov bez pripojenia majú menší výber a zdá sa, že časť otázok vyriešených. Ale, vieme, kto sa práve a odkiaľ pozerá? Platí totiž ono známe: To, že som paranoik, ešte neznamená, že ma nesledujú. A práve o tom Delphine de Vigan píše.
Ivica Ruttkayová (1963)
Redaktorka Slovenského rozhlasu. Venuje sa kultúrnej a umeleckej publicistike a problematike spoločenských vied prevažne vo vysielaní Rádia Devín. Píše poéziu, prózu, rozhlasové a dramatické texty a recenzie – najmä na diela zo súčasnej slovenskej a svetovej literatúry.
Zdroj foto: ActuaLitté / Wikimedia Commons
K obálke
Delphine de Vigan: Deti, náš poklad
Preklad: Andrea Černáková
Bratislava: Ikar, 2023
