Mám sen. Snívam, že raz nebudem editoriál písať večer pred uzávierkou, mimo obvyklej pracovnej doby (a budem miesto toho môcť s frajerkou dopozerať seriál – aktuálne Stranger Things, odporúčam). A možno tak trochu snívam aj o tom, že raz nebudem musieť písať vôbec.

Niežeby som bol presvedčený o tom, že som akýsi cnostný typ anti-grafomana, pravdou však ostáva, že moja „literárna“ „kariéra“ išla v smere: 800-stranová temná fantasy sága → zhruba päť „regulérnych“ poviedok → niekoľko drabble → zopár haiku → nič (to, že tento vývin môžeme považovať za môj najväčší prínos do slovenskej literatúry, síce znie ako klišé, ale viete, že klišé nevznikajú len tak).

Hoci som sa beletristicky dopracoval k zenovej nule znakov (toľko práce!), miesto toho začala (ne)úmerne stúpať produkcia mojich literárne reflektujúcich textov. Vyskytnú sa medzi týmito textami – ostatne tak, ako aj v tvorbe ozajstného spisovateľa či spisovateľky – lepšie, ktoré sa dajú čítať aj s odstupom času, ale i horšie, také tie „plátavé“. Nechuť písať text, ktorým niečo vyložene len a len potrebujem zaplátať, sa dá prirovnať k situácii, keď si na intráku urobíš varenú klobásu v rýchlovarnej kanvici a potom si v tej vode ešte vylúhuješ čaj a zješ to len preto, že si si to „navaril“.

Poznámka pre všetkých: Prosím, majte strpenie, keď vám neodpisujem na mail. Je to vtedy, keď mám pocit, že už píšem priveľa, respektíve keď sa mi zdá, že viac píšem ako myslím – a ja potrebujem myslieť. Pomaly. Akože naozaj pomaly. A veľa.

Poznámka pre mňa: Nenos si robotu domov, haha...

Výhodou nepísania beletrie v našom priestore je nesúťaženie v literárnych zápoleniach (nevýhodou je potenciálna možnosť byť prizvaný do poroty literárnej súťaže – človek si potom povie, že radšej jeden text napísať, ako ich sto čítať) a dlhodobé nedosahovanie nevýsledkov – hoci je pravda, že Poviedke Kaliho Bagalu vďačím za veľa. A to som získal len jednu prémiu! A to s tou najhoršou poviedkou, ktorú som tam kedy poslal (podľa mňa)! Inak, to by som asi ani nemal ašpirovať na rolu kritika, či? Každopádne, v tomto čísle venujeme pozornosť práve literárnym súťažiam – jednak ich považujeme za dôležitú súčasť domáceho literárneho diania, jednak mám pocit, že aj napriek istým predsudkom obsahujú zaujímavé texty, ktoré sa oplatí čítať.
 
Matúš Mikšík
 
P. S.: Názov editoriálu odkazuje na januárové číslo KR a na fakt, že sme trochu popresúvali obsah tejto strany, no a nemal som nič lepšie poruke (niekedy vymyslieť a napísať aj iba niekoľko slov dosť bolí) a vôbec, hm, stíham ešte jeden diel toho seriálu? Asi áno... rozhodne áno!