Vyhľadávanie
Ivan Kamenec: Po stopách tragédie
Bratislava: Premedia, 2020
Najslávnejšia knižná práca historika Ivana Kamenca Po stopách tragédie vyšla druhýkrát vo vydavateľstve Premedia v roku 2020. Hoci popisuje tragické osudy slovenských Židov počas 2. svetovej vojny, je užitočné spomenúť, že sama kniha mala svoj neľahký osud.
O osude samotnej knihy veľa vypovedá sám autor v jej úvode. Na téme slovenského holokaustu totiž začal pracovať od roku 1965 ako na svojej dizertačnej práci. Keď však prácu úspešne obhájil, ocitla sa na dvadsať rokov v „šuplíku“. Prvýkrát tak bola publikovaná v roku 1991 a spolu s ňou začal rásť aj záujem o témy z dejín holokaustu, antisemitizmu a z dejín židovského obyvateľstva na Slovensku. Počet autorov venujúcich sa téme primerane narástol, a tak vďaka úsiliu mnohých z nich je dnes táto tragická časť slovenských dejín omnoho prebádanejšia.
Kľúčový počin
Vo svetle toho, že po roku 1989 sa strhol zápas o novú interpretáciu slovenských dejín 20. storočia, bolo vydanie Kamencovej monografie kľúčovým počinom. Bola to neoľudácka historiografia, ktorá sa pokúšala rehabilitovať režim pod vedením Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS), nastolenej v jesenných dňoch pomníchovského Slovenska.
Takáto rehabilitácia však nie je dosť dobre možná, ak zistíme, že spomínaný režim hneď od samého začiatku, teda už od jesene 1938, v čase existencie autonómnej Slovenskej krajiny v rámci 2. Československej republiky prijímal prvé protižidovské opatrenia. Tým bolo okradnutie stoviek slovenských Židov a ich chaotické vyvezenie na územie, ktoré malo byť odstúpené Maďarsku na základe Viedenskej arbitráže.
Po vzniku Slovenského štátu 14. marca 1939 sa utvárala v podstate už veľmi skoro represívna legislatíva ľudáckeho režimu. Jej súčasťou už boli aj protižidovské predpisy, smerujúce k zadefinovaniu Židov (podľa vládneho nariadenia z 18. 3. 1939 išlo o osoby židovskej viery), k obmedzeniu počtu Židov v jednotlivých profesiách a k ich vylučovaniu z verejnej služby. Predpisov bolo, samozrejme, veľmi veľa, predovšetkým to bolo vládne nariadenie známe ako Židovský kódex. Ten už definoval Židov na základe pôvodu a nie náboženstva a priniesol drastické obmedzenie ich občianskych práv a slobôd. Osudy židovského kódexu však kniha I. Kamenca nesleduje len prostredníctvom vtedajšieho Slovenského zákonníka, ale najmä v praxi. „Aplikačné problémy“ sa dotýkali otázky, či napríklad vylúčiť Židov z verejnej dopravy úplne alebo nie, prípadne sa riešili praktické otázky súvisiace s nosením Dávidovej hviezdy, povinne označujúcej Židov.
Jalová otázka
Súbežne s týmto procesom popisuje monografia Ivana Kamenca aj štátom organizovanú lúpež židovského majetku (tzv. arizáciu). O jej organizácii prostredníctvom Ústredného hospodárskeho úradu (ÚHÚ) a stratégii sa môžeme dočítať zvlášť v 4. a v 5. kapitole, keď autor rozkrýva osudy šéfa ÚHÚ Augustína Morávka, administratívne riadenie arizácie či všadeprítomnosť korupcie a rodinkárstva. Tragédia slovenských Židov však vyvrcholila najmä prostredníctvom dvoch fáz deportácií.
Tá prvá sa diala spočiatku bez právneho základu, s primeraným chaosom, s prítomnosťou uplácania a s byrokratickou cynickosťou, ktorú autor knihy podčiarkuje lakonickou zmienkou o tom, ako „vyvážaní Židia nevezú so sebou žiadne predmety, ktoré podliehajú colnej povinnosti“.
Jednotlivé detaily vykresľujúce pomery pri deportáciách autor knihy završuje vzťahom vládnych činiteľov k „riešeniu židovskej otázky“. Predmetná otázka, či „vedeli alebo nevedeli“, sa stáva vo svetle realizácie deportácií v podstate jalovou, ak vieme o upozornení pápežského diplomatického zástupcu Burzia adresovanom Vojtechovi Tukovi o pripravovanej fyzickej likvidácii Židov v Poľsku, o celkovej nelogickosti posielania detí a starcov „na prácu“ do zahraničia či o propagandistickom zámere slovenskej vlády zameranom na oslabovanie sympatií k Židom.
Toto všetko bolo doplnené ešte odporným handlovaním medzi ľudáckym režimom a Treťou ríšou ohľadom zaplatenia 500 ríšskych mariek za každého vyvezeného Žida. Čitateľovi behá mráz po chrbte, keď vidí cynické vymáhanie nacistov tohto „dlhu“ za „ubytovanie, stravovanie, šatenie a školenie Židov“.
Keď je názor povýšený na fakt
Názov knihy Po stopách tragédie je azda najvýstižnejší, aký mohol autor použiť. Čítajúc si jej stránky by sme mali mať na mysli najmä dve veci. Tou prvou je, ako veľmi vypovedá relatívne krátke, no nesmierne dôležité obdobie týchto dejín o Slovensku.
Ivan Kamenec veľmi často zdôrazňuje, že sa vyhýba vyslovovaniu viny, avšak sám hovorí o zodpovednosti vtedajších mocných. Táto zodpovednosť je s ohľadom na faktografiu knihy a ďalších výskumov zjavná a neotrasiteľná; pritom platí, že zodpovednosť znamená niesť následky. Druhou vecou je, čo by táto kniha mala priniesť súčasníkovi.
V dnešnom svete, v ktorom je „názor“ povýšený nad fakt, je svedectvo a zachovávanie pamäti o najväčšej tragédii slovenských dejín tým najmenším, čo môžeme v zrkadle svojej minulosti urobiť.
Miroslav Lysý (1979)
Slovenský historik zaoberajúci sa stredovekými dejinami, špecializuje sa na arpádovské obdobie Uhorska a na ohlas husitskej revolúcie. Pôsobí na Katedre právnych dejín a právnej komparatistiky na Právnickej fakulte UK v Bratislave.
