Vyhľadávanie
Prozaik, prekladateľ, redaktor a publicista Pavel Vilikovský patril od svojho vstupu do slovenskej literatúry k jej výrazným postavám, hoci sa ako autor po debute Citová výchova v marci (1965) odmlčal na takmer dve desaťročia. Po sérii prozaických kníh vydaných na prelome 80. a 90. rokov už nebolo pochýb, že slovenská literatúra v ňom má svojho špičkového predstaviteľa. „Knihy Pavla Vilikovského obyčajne provokovali profesionálnych pisateľov o literatúre predvádzať svoju intelektuálnu erudíciu a schopnosti, vyzývali hĺbať nad naratívnymi technikami, intertextuálnymi stratégiami a prvkami postmoderného diskurzu, rovnako poskytovali možnosť obdivovať azda najpresnejšiu vetu slovenskej prózy,“ hovorí o ňom kritička Ivana Taranenková.
Jeho ojedinelé postavenie v súčasnej slovenskej literatúre, formalizované aj početnými oceneniami (spomeňme aspoň dvojnásobné víťazstvo v Anasoft litere), pripomenula nedávna anketa internetového časopisu Platforma pre literatúru a výskum (plav.sk) o najdôležitejších dielach našej literatúry po roku 1989. Hoci v nej nezvíťazil s jednou konkrétnou knihou, Vladimír Barborík na margo tohto faktu uviedol, že „anketa zameraná na jedno dielo hendikepuje produktívnych autorov, ktorí napísali viacero hodnotovo vyrovnaných kníh, pretože ich priaznivci s veľkou pravdepodobnosťou rozdelia svoje hlasy medzi jednotlivé diela. Markantné to bolo pri Pavlovi Vilikovskom, v ankete sa objavilo 13 (!) jeho kníh, takmer všetko, čo vydal po od r. 1989“.
Napriek jazykovej a interpretačnej náročnosti patrili Vilikovského diela k prekladaným, len minulý rok vyšli časopisecky a knižne vo francúzštine, nemčine, chorvátčine a ruštine. Samozrejme, výnimočným počinom sú najmä tri jeho knihy preložené do francúzštiny, ktoré vlani vyšli pri príležitosti hosťovania Bratislavy na parížskom knižnom veľtrhu. Nils Ahl, šéfredaktor parížskeho vydavateľstva Editions Phébus, v ktorom vyšiel v preklade Petra Brabenca Pes na ceste, v reakcii na smutnú správu o Vilikovského smrti napísal, „že kniha, patrí k tomu najlepšiemu, čo v našom vydavateľstve vyšlo, a som na ten vydavateľský počin veľmi hrdý“. Pre Knižnú revue sa vyjadril aj jeho poľský prekladateľ Tomasz Grabiński: „Informácia o smrti Pavla Vilikovského ma zastihla, keď som sa chystal na mesačnú rezidenciu do Banskej Štiavnice a pripravil som si na cestu aj balík jeho kníh. Veľmi si cením, že som mohol pána Pavla Vilikovského osobne spoznať. Sme mu vďační za to, že nám venoval svoju knihu Príbeh ozajského človeka do edície K4, vďaka čomu vyšla hneď v štyroch jazykoch. Ľutujem, že sa mi pri tejto príležitosti nepodarilo presvedčiť ho na cestu do Poľska. Blízka mi bola jeho irónia, budem si pamätať jeho obrovský odstup voči sebe a vlastnej tvorbe. Aj to, že vlastné knihy nedržal doma na reprezentatívnej poličke, ale vnútri gauča.“
My si jeho knihy, nevyčerpané, stále prekvapujúce, otvorené starým aj novým čitateľom, uložíme na dobre viditeľné miesta.
