Zomrel Rudolf Čižmárik

 

Dňa 10. marca 2008 zomrel vo veku nedožitých 59 rokov básnik, spisovateľ, esejista, bývalý riaditeľ niekdajšieho Domu slovenskej literatúry Národného literárneho centra Rudolf Čižmárik. Dnešné Lliterárne informačné centrum stratilo tak spoľahlivého spolupracovníka, básnika, priateľa. V mladosti, počas štúdia na Filozofickej fakulte, ale i neskôr, mal milú prezývku Čmelko. Lebo kde sa objavil, všade ho bolo plno: plno šumu, džavotu, bzučania, priateľstva. Bol mojím obľúbeným spolužiakom na katedre slovenčiny, rovnako bol obľúbený ako študent u našich profesorov a profesoriek či už literatúry alebo jazyka (H. Urbancová, na katedre estetiky H. Fischerová). Rozlúčil sa s nami básnickou skladbou o bolesti zo smrti, pôvodne uverejnenou v Literárnom týždenníku, neskôr rozšírenou.

Báseň prikladáme v tej podobe, ako ju poslal mailom svojim priateľom.

 

 

 

Prosba

 

Kmotrička Bolesť,

keď už si ma pasovala za hovorcu,

dožič mi, prosím, aj dni oddychu a dni sviatočné,

aby sa ušlo aj zástupom všetkých trpiacich

a nevnímali ťa len ako súčasť,

ako jediné posolstvo a zmysel života.

Ak už nás nútiš kľačať pred tvojou zohavenou tvárou,

nešliap po ľudskej dôstojnosti,

buď očisťujúca,

nezakaľuj naše dni

ako svetlo v jamkách tvojich bezodných očí.

Kmotrička Bolesť,

keď už si ma pasovala za hovorcu,

buď ku mne milostivejšia

nielen v umelom spánku, chcem prehovoriť

aj na tvoju obhajobu, viem, znie to paradoxne...

 

Kmotrička,

som zatúlaná minca v tvojich dlaniach,

 ešte donedávna lesknúci sa jej averz,

teraz už len zhasínajúci reverz.

Od koho si požičiam,

keď sa mi odkotúľa záchranný pás,

peniažtek pod jazykom pri prevoze do večnosti?

* * *

Keď už raz naozaj zomriem,

odrátajte mi z prežitého zo tri mesiace,

približne toľko, koľko za mňa predýchali prístroje,

približne toľko, koľko nado mnou svietili obrazovky

a nonstop premietali v šifrách potkýnajúce sa srdce,

slabnúci tlak krvi

a pocity mojich blízkych vibrovali v tej kinosále

v každodennom hustnúcom strese.

Báť sa či nebáť?

A prirátajte ten čas všetkým, 

ktorí ma držali za ruku

a márne čakali opätovanie ponúknutého stisku,

spomínali si na mňa, modlili sa

a nevládal som povedať, že ich mám rád,

ba ani žmurknúť, hoci len tak ako pri narodení.

A prirátajte ten čas aj Dobrodincom,

s ich krvou sa moja miesila v tele

zhúžvanom ako papier,

na ktorý sa už takmer nedá písať o utrpení,

lebo je bolesť, keď človek prichádza na svet,

ale je bolesť

s krivými riadkami vrások a rozliatymi modrinami

pod pergamenovou pokožkou

popísanou nečitateľným rukopisom injekčných pier.

Šľachtici bolesti majú predsa modrú krv,

presakujúce studnice z hlbín tela,

po nociach ma utešovali prízraky,

šľachtici bolesti nikdy nevymrú v ľudskom rode.

A prirátajte ten čas aj Dobrodincom.

Prirátajte ho poctivo.

 * * *

Kmotrička Bolesť,

hanbím sa vyjsť  s tebou na verejnosť,

poďme

aspoň na korzo nemocničných chodieb,

skrývať sa do výklenkov,

dívať sa na rovnošaty tieňov, ako sa šmatlajú

po smradľavej dezinfekčnej vôni,

preliezajúcej do podpazušia,

frcnutej kvapkami mŕtvolnej esencie. 

* * *

Videli ste oslepujúce Svetlo na konci tunela,

spýtal sa doktor a starostlivo skúmal,

aby som neuhol pohľadom.

Neveril som, že sa vrátite,

dodal ospravedlňujúco a potichu.

Ale ja som mal už iné starosti,

nevládal som klamať, aj keby som chcel,

a očami som videl skôr dovnútra seba

ako na biele tiene okolo. 

Bol to zázrak: vrátiť sa a počuť ľudský hlas

hoci s nezmyselnou (?) otázkou,

na ktorú mi nikto nedá odpoveď.

Ledva som pohol holohlavou hlavou

a odvetil:

nijaké Svetlo, žiadna Tma,

ale keď už ma Všemohúci poslal späť,

neodomkol predo mnou svätopeterskú bránu

a nenechal ma bezdomovcom,

asi tu ešte musím niečo vykonať a vytrpieť.

* * *

Kmotrička Bolesť,

pred rokmi, keď si ma vyvolala z lona matky,

ešte som netušil,

ako ma raz prídeš navštíviť s náručou darčekov,

o ktoré nestojím, ale prijímam ich s pokorou.

 

Kmotrička Bolesť,

prečo si ku mne taká štedrá, ako sa ti odvďačím?

Odpusť, že sa z tých darov neteším tak,

ako si želáš, ale ako ti to vysvetlím,

keď nechceš pochopiť, že človek má rád radosť

a odvracia sa od tvojej krutosťou zohavenej tváre.

 

Kmotrička Bolesť,

nikto ťa nemá rád,

ale nedokáže ti zatvoriť dvere pred nosom,

privrieť prsty, kopnúť do zadku,

ty všadeprítomná nevítaná nevďačnica.

* * *

Keď už raz naozaj zomriem,

priatelia,

bude ma bolieť len to, že nie som medzi vami,

prepáčte mi, že nebudem odpovedať na otázky,

ako sa mám, čo robím,

ani len to stručné zovšednené: ujde to.

Už to neujde.

Bude ma bolieť len to, čo som sľúbil a nesplnil,

tak ako ma to bolievalo za života.

Sypem si popol na hlavu,

prv ako sa naplní biblické

MEMENTO HOMO QUIA PULVER ES

ET IN PULVEREM REVERTERIS.

Pošlite potom moju urnu s rýchlym poslom,

lebo ja už nedobehnem za plot s orgovánom,

kde si zjari ustiela opojná vôňa a zadúša sa

súcitom nad rozvlnenými rovmi

magnetickej rodnej hrudy, kde na jeseň

vietor prečesáva nádherné hrivy chryzantém.

Prihláste ma tam na trvalý pobyt k príbuzným.

Budeme pospolu ako vystrihnutí z magazínu,

nikto sa nebude vyhovárať na čas,

škriepiť sa a chlácholiť.

* * *

Kmotrička Bolesť,

máš pre mňa ešte veľa darčekov a prekvapení?

Naozaj si štedrá, ty ničomnica,

videl som ťa zakrádať sa v nemocničných izbách,

ako kladieš pacientom na biele postele

podarúnky z batôžka:

tu na hlavu,

tu na srdce,

tu na každý kúsok tela,

ktoré pokorne prijíma hostie piluliek

a najmä na duše, už takmer vypískané zo života.

* * *

Cukor je sladký, cukrovka je trpká,

príhody sú fajn okrem

cievnych, mozgových či srdcových,

obezita je neprestajný hlad,

bulímia jeho odvrátená strana,

viditeľne sa nehoja neviditeľné rany

a tak ďalej, tak, tak, tak.

* * *

Kmotrička Bolesť,

prečo si odrazu ku mne taká láskavá,

objímaš ma, až sa zadúšam,

chceš, aby som si s tebou zatancoval,

ale veď ty si mi stúpla na nohy,

a keď to nešlo,

pootĺkala si moje jabĺčka v kolenách

a prinútila k pokore.

ale keď ochromiem,

neprejdem ani na druhý svet

a budem ti na ťarchu.

Ozaj, prečo sa mi stále vešiaš na krk,

nemáš ma dosť?

Nezahŕňaj ma, prosím, pozornosťou,

pred ktorou si musím dávať pozor... 

* * *

Zatnite zuby,

prihovoril sa mi doktor v nadskakujúcej záchranke,

zatnite zuby a nemyslite na bolesť.

Prešiel som suchým jazykom po hornom podnebí,

kdesi vzadu sa potkol o zablúdenú stoličku,

hojdala sa ako lampáš pred búrkou,

myslel som na kmotričku,

odháňal som ju –

pokým som neskončil v jame bezvedomia.

* * *

Bezmála polroka ma nevidelo zrkadlo,

vyhýbali sme sa navzájom.

Ešte aj keď som sa vyštveral z jamy bezvedomia,

zazrel som len akési cudzie telo krížom-krážom

vyčačkané zhojenými stehmi, pripomínajúcimi

ornamenty na storočných dreveniciach,

haky-baky na cudzom tele, ako bolo moje.

Pokým som si naň privykol,

za oknom sa každodenne váľala pekelná horúčava,

prechádzal som prstami po klaviatúre jaziev

ako neveriaci Tomáš po Kristových ranách

a čakal, či sa mi ozve aspoň ston.

* * *

Bol som to ešte ja (?), tretí syn Dávidov,

(nie biblického kráľa, ale dedinského pekára),

ktorého obkolesovali hadičky

ako plazy zápasiace s dusiacim sa Laokoonom.

Bol som to ešte ja, tretí syn Dávidov,

ktorého nespoznávali blízki a priatelia,

tykal som si s kmotričkou

a plnými dúškami (?) vdychoval život cez podrezané hrdlo.

V drogovom otupení

splývali a rozplývali sa hlasy návštevníkov,

pomaranče a banány sa vŕšili ako na hostine,

ale ja som očakával kar,

šíril sa hlahol podvečerných zvonov,

mladý kňaz ma prehováral na posledné pomazanie.

Nevedel, že Všemohúci ma poslal so zvláštnym poslaním.

Vtedy už anjeli zliezali po rebríkoch dolu na oblohu

a chystali sa priahať Pegasa pred Veľký voz,

aby ma odviezol z nemocnice,

ale koník nevzlietal,

ba ani len kopýtkami nehrabal v nebeskej báni.

Nebolo pohoniča. Nebolo o čom zdôverovať sa básni.

A pritom som bol vari len kilometrík od vlastnej postele.

* * *

Ako chlapec

zapaľoval som sviečky na stolčekoch hrobov,

stískal v rukách vychladnutý vosk,

formoval abstraktné tvary,

ale ako som mohol vedieť, kam odišli naši

a prečo na nás zabudli?

Ako chlapec

miništroval som a studená slza zo sväteničky

občas zasyčala pri strete s mojou na rozpálenom líci,

bezprsté päste hrúd búšili,

pokým ohluchli nad vekom.

Pôjdem tam na Dušičky,

poobzerám si starostlivo svoj fliačik do večnosti,

veď to bude navždy

a priložím zopár sviečok,

aby ste nemuseli platiť úrok z omeškania,

keď prefrčíte okolo.

* * *

Kmotrička Bolesť,

musela si prísť aj od chrbta,

vliezť pod lopatkou do pľúc a vysávať...

Musela,

lebo by som sa zmenil na svetlú (?) spomienku.

* * *

Raz v noci

zjavilo sa na obrazovke môjho počítača zopár slov:

Priala by som Ti v prípade

tejto Kmotričky málo inšpirácie,

hoci umelcom sa želá opak,

aby inšpirácie mali dosť.

Najprv som sa zháčil, ale vzápätí mi zaplo.

Máš pravdu, priateľka moja ďaleká,

keď duch strapatého a zachmúreného Beethovena

taktovkou písal do vzduchu hudobné vety,

šiestou čiarou nad notovou osnovou

podčiarkol: Durch leiden Freude,

utrpením k radosti.

Nebolo treba viacej slov,

nebude treba viacej slov.

***

Kmotrička Bolesť,

súhlasíš?

Veď koľko tvojich podôb vzišlo z utrpenia

a nedorástli do radosti. 

***

Zavolali mi na mobil,

aby som sa vyštveral na vyšetrenie na kopec,

do ústavu, kde Bartfayova bronzová dievčina

na prúdoch vody, čistučká,

rozkrídlená,

vznáša sa nad hladinou fontány ako metafora.

Živá voda.

Už len pohľad na ňu prinavracal mi náladu mladosti.

Zavolali mi na mobil.

Odpusť mi, Pane,

zazdalo sa mi, že musím vystúpiť na svoju Golgotu,

viem, je to prisilné prirovnanie, ale keď už mi vedieš

myseľ a ruku, vieš,

že z tejto výšky pochopím človečie malicherné vzťahy.

Zavolali mi na mobil.

Hlas, ktorý mi z neho niesol nádej,

musel sa predsa aspoň obtrieť o bezbrehé múry neba.

Veríš mi, Pane, že verím?

 

Rudolf Čižmárik sa narodil 18. júla 1949 v Šoporni v rodine pekára. Po maturite na Strednej priemyselnej škole chemickej (1968) vyštudoval v roku 1973 kombináciu estetická výchova a slovenský jazyk na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Veľa času venoval práci za redaktorským stolom. Začínal v roku 1971 v Literárnej redakcii Československého rozhlasu v Bratislave, kde pôsobil až do roku 1979. Potom sa stal redaktorom, neskôr vedúcim redaktorom oddelenia kultúry denníka Pravda. V roku 1989 bol do septembra zástupcom šéfredaktora Pravdy. Ďalšie tri roky sa venoval výlučne literárnej tvorbe ako umelec v slobodnom povolaní. V roku 1993 nastúpil do Tlačovej agentúry SR (TASR), odtiaľ odišiel pracovať (1995) do Národného literárneho centra (NLC) v Bratislave. Dva roky bol riaditeľom sekcie knižnej distribúcie Hrebenda, ktorá propagovala a šírila slovenskú literatúru a vytvárala sieť predajní pôvodnej slovenskej tvorby. Neskôr sa stal riaditeľom Domu slovenskej literatúry NLC (do konca roka 1998). Od januára 1999 sa opäť venoval literárnej činnosti, práci v medzinárodnej Galérii MIRO a vo vydavateľstve Remedium. V roku 2001 sa vrátil do TASR. Od roku 2003 viedol vydavateľstvo Alexandra zamerané na vydávanie pôvodnej literatúry.

Jeho básnickými témami boli najmä rodina, láska, chlieb, deti. Knižne debutoval básnickou zbierkou Kamenné úžasy (1970). Nasledovali Krehká (1973), verše pre deti Hrdličky (1974), básnická skladba Stvorenie slnka (1997), Umývanie vody (1986) a ďalšie. V roku 1990 vyšiel vo vydavateľstve Smena rozsiahly výber z jeho ľúbostnej lyriky pod názvom Akordy krvných strún. V roku 1995 mu vyšla básnická zbierka Horiaca ruža - Die brennende Rose (v slovenskej a nemeckej jazykovej verzii) a v roku 1999 vyšla v Galérii MIRO jeho básnická zbierka Vôňa tela – vôňa slov. Vydal aj knihy próz Rozhovor so Svetlanou (1976), Portrét pekára (1985), Press a stres (1997), V gaštanovom hájiku (2001), Patria nostra, partia ostrá (2003, spolu s legionárom Jozefom Staviščákom).

Podľa Albumu slovenských spisovateľov (LIC) a zdroja Atlas.sk napísala A. Blahová