Vo veku nedožitých 87 rokov odišiel od nás 7. augusta 2007 William Schiffer, ktorý sa narodil 26. októbra 1920 vo Zvončíne pri Trnave, no väčšinu svojho tvorivého života prežil v Paríži.

Jeho celoživotná inšpirácia domovom, slovenskými dejinami a osobnosťami nášho národného života nás oprávňuje považovať ho za umelca, ktorý bol nielen mostom medzi francúzskou a slovenskou kultúrou, ale jeho originálne a bohaté výtvarné dielo priblížilo Slovensko a jeho osobnosti svetu a stalo sa trvalou súčasťou slovenskej kultúry.

Pohnuté udalosti konca druhej svetovej vojny ho doviedli do Paríža, kde sa po štúdiu na Ecole des Beaux Arts natrvalo usadil. Jeho tvorivé začiatky sú spojené s Montmartrom - tu si našiel ateliér a zažil prvé úspechy ako sochár. Jeho americkí obdivovatelia mu umožnili študovať v USA u významného chorvátskeho sochára Ivana Meštroviča, ktorý mal úzke priateľské vzťahy s veľkými slovenskými osobnosťami (M. KukučínomM. R. Štefánikom). Tvorivo i národne obohacujúci pobyt v USA mal významný vplyv na Schifferovu ďalšiu umeleckú orientáciu. V závere šesťdesiatych rokov sa zoznámil s členom Francúzskej akadémie a riaditeľom Parížskej mincovne Pierrom Dehayom a prijal jeho ponuku podieľať sa na výtvarnom hnutí Obnova medailérstva – dostal sa tak do okruhu umelcov, ktorí opäť rozbehli slávnu tradíciu francúzskeho medailérstva a stal sa tvorcom stoviek medailových portrétov známych svetových osobností. V roku 1983 vytvoril bronzovú medailu pápeža Jána Pavla II. a plaketu sv. Cyrila a Metoda (na počesť ich vyhlásenia za spolupatrónov Európy). Obdiv k osobnosti M. R. Štefánika vyjadril založením Štefánikovho spolku a dlhoročným úsilím postaviť mu v Paríži sochu. Podarilo sa mu to až v roku 1997 vytvorením bronzovej stély zasadenej do bloku modrého granitu, ktorá je umiestená na Štefánikovom námestí v Paríži. Po roku 1990 sa pravidelne vracal na Slovensko, zapájal sa do domáceho výtvarného života, spolupracoval s kremnickou mincovňou na tvorbe medailových portrétov významných slovenských osobností, žil a tvoril medzi Parížom a Trnavou. Pri príležitosti jeho osemdesiatky mu v parížskom Musée national des Arts et Traditions populaires pripravili výstavu jeho celoživotného diela ako výraz uznania jeho prínosu pre francúzske i svetové výtvarné umenie.

V Literárnom informačnom centre vyšla v roku 1999 jeho kniha Spomínanie bez konca. (Obsahovo nadväzuje na spomienkovo-cestopisnú publikáciu vydanú vo vydavateľstve Obzor pod názvom Tak sa to stalo, nič som nepridal.) Vyrozprával v nej svoju ľudskú a umeleckú anabázu od útleho detstva po deväťdesiate roky, mnohé udalosti spresnil, dovysvetľoval. Spomienky ľudí, významných osobností sú vždy vzácne, osobitne vzácne sa však stávajú po smrti – nie sú iba dokladom o atmosfére a dobe, ale osobným vzťahom k opisovaným udalostiam sa z nich stáva intímna výpoveď.