Rendezvous
Ó, malá interpretka exotických tancov
s výzorom parížskeho apača,
čuj moje slová, hoci viem: sa ti nepáčia.
Som ako decko poslušný a prostý
a hovoriť chcem smutne o radosti,
lebo tvoj smiech – to ešte radosť neni,
ten smiech je túžbou ľudí vykúpený.
Ó, malá interpretka exotických tancov
s výzorom parížskeho apača,
čuj moje slová,
a ony sa ti zapáčia.
K radosti, smiechu treba srdce, ústa,
veď bôle srdca ústa k smiechu nepripustia
a radosť srdca treba k smiechu plesu,
bankovky nikdy srdce k perám nevynesú.
Však
pre slová moje miesta tuná niet
v ovzduší šampanského vína
a jemných cigariet,
dnes som jak decko poslušný a prostý,
príď, budem ti rozprávať smutne o radosti,
ktorá sa rodí v srdci, v žhavom plame.
Príď,
budem ťa čakať po programe.
Poézia Laca Novomeského (1904 – 1976), ktorý patrí k našim najvýznamnejším básnikom, nesie znaky konštruktivizmu, poetizmu a iných smerov, predovšetkým je ale výpoveďou o človeku. Aj jeho tvorbu skúma vo svojej monografii Básnik v čase literárny vedec Michal Habaj. Tu prinášame interpretáciu básne Rendezvous od Márie Stankovej.
Táto Novomeského báseň vyšla v jeho debutovej zbierke Nedeľa (1927). Už na prvý pohľad do nej motivicky zapadá, miesia sa v nej sociálne problémy, rozpor medzi „ozajstnou“ a predajnou láskou, odkazy na detstvo, exotické motívy s melanchóliou lyrického subjektu. Z uvedeného vyplýva, že aj v tejto básni, tak, ako vo viacerých zo zbierky Nedeľa, je podstatný paradox a kontrast. Ten sa prejavuje najvýraznejšie v dvoch veršoch („hovoriť chcem smutne o radosti“ a „príď’, budem ti rozprávať smutne o radosti“), ktoré možno chápať ako formulovanie Novomeského básnického programu, ako na to upozorňuje Habaj (2016, s. 76 – 77). V tejto básni však autor nepodáva len svoju predstavu o poézii, ale aj o živote, o radosti a šťastí, ktoré stavia do kontrastu so svetom tanečníc, barov. Explicitne hovorí, že „bankovky nikdy srdce k perám nevynesú“ a zdôrazňuje, že radosť nesúvisí s telesným pôžitkom, ani materiálnym zabezpečením.
Básnik a tanečnica
Báseň je vystavaná na viacerých kontrastoch: svet poézie – svet barov a kabaretov; tanečnica – lyrický subjekt/básnik; radosť, smiech – bôle srdca; radosť, smiech – peniaze; realita – ideálny stav. Tieto rozpory umocňujú sociálny rozmer básne, ktorý nie je explicitný, ale je leitmotívom celého textu. Autor si neodpúšťa morálny a etický postoj, ktorý mu na jednej strane umožňuje kritizovať („lebo tvoj smiech – to ešte radosť neni, / ten smiech je túžbou ľudí vykúpený“) a naznačovať, ako by mala vyzerať ideálna situácia („K radosti, smiechu treba srdce, ústa, / veď bôle srdca ústa k smiechu nepripustia / a radosť srdca treba k smiechu plesu“). Na strane druhej je ale morálka umlčaná krutou pointou umiestnenou v posledných dvoch veršoch básne („Príď, / budem ťa čakať po programe.“), ktorá svedčí o tom, že ani lyrický subjekt neodolá „ovzdušiu šampanského a jemných cigariet“. Navyše, rozkazovací spôsob, ktorý využíva v prehovoroch k tanečnici (dvakrát zopakované „čuj moje slová“ a najmä záverečné „príď“), zvýrazňuje aspekt nerovnosti v ich vzťahu a moc peňazí. Nadradenosť zákazníka nad prostitútkou ale zároveň popiera v dvakrát opakovanom prirovnaní lyrického subjektu k decku („decko poslušný a prostý“). Prostitúcia patrí k častým motívom zbierky Nedeľa, ale takéto jeho využitie je v jej kontexte jedinečné.
Báseň má formu fiktívneho rozhovoru lyrického subjektu s tanečnicou. Z lexikálneho hľadiska v básni dominujú substantiva, čo naznačujú viaceré genitívne spojenia („bôle srdca“, „radosť srdca“, „smiechu plesu“, „výzor parížskeho apača“), či parataktické spájanie jednotlivých slov (spojka „a“). Prívlastkov, a teda adjektív, je v básni pomenej, za to však vo významovo zaťažených pozíciách („malá interpretka exotických tancov“, „výzor parížskeho apača“), ktoré zdôrazňujú Novomeského využívanie exkluzívnych, cudzokrajných motívov v básni (apač, Paríž, exotické tance). Iné využitie prívlastkov reprezentuje už spomínaná charakteristika lyrického subjektu ako poslušného a prostého decka. Tieto motívy stavia Novomeský do opozície k nepriaznivej sociálnej situácii, na ktorú vo svojich veršoch poukazuje.
Báseň Rendezvous sa vyznačuje nepravidelným rýmom s využitím daktylo-trochejských veršov. Z hľadiska zvukovej výstavby zaujme dvakrát využité zvolacie „Ó“ v úvodných veršoch prvej a tretej strofy, ktoré podčiarkuje obdivný vzťah lyrického subjektu k exotickej tanečnici. Práve v týchto dvoch strofách sa do rýmovej pozície dostáva exkluzívne slovo apač (apača-nepáčia, apača-zapáčia), ako na to upozorňuje Ján Zambor (2005, s. 51). Novomeský využíva vo výstavbe básne princíp opakovania, stačí sa pozrieť na už spomínané prvú a tretiu strofu, ide však aj o návratnosť jednotlivých lexém (slová, srdce, radosť, smiech). Práve tieto slová tvoria motivicko-sémantický základ básne.
Nedeľná dezilúzia
Báseň sa vyznačuje aj aspektom sujetovosti, v jej pozadí badať príbeh, ktorý sa vyvíja, o čom svedčia aj formálne minimálne, ale obsahovo značne obmenené prvá a tretia strofa. Slová lyrického subjektu sa v prvej strofe tanečnici nepáčia (prítomnosť, negatívne konotácie vyplývajúce zo spojky „hoci“ na začiatku verša), v tretej strofe už ale lyrický subjekt tvrdí, že sa jej zapáčia, čím navodzuje istú možnosť, budúcnosť a zároveň aj istotu, že to tak bude. Táto istota pramení z jeho poznania pravdy o skutočnej podstate radosti. Z veršov „a hovoriť chcem smutne o radosti, / lebo tvoj smiech – to ešte radosť neni“ vyplýva, že dôvodom toho, prečo chce hovoriť smutne o radosti, je aj umelý smiech tanečnice bez radosti. Je v nich cítiť dvojaká obžaloba – nielen sveta a obživy prostitútky, ale aj života lyrického subjektu. Aspekt sujetovosti v básni Rendezvous potvrdzuje aj nečakaná a deziluzívna pointa v posledných veršoch, ktorá svojím spôsobom popiera všetko doposiaľ vypovedané, aj určitú vyčlenenosť lyrického subjektu z povrchnej bohémskej spoločnosti, ktorá sa v básni objavuje ešte v predposlednej strofe. No v jej úplnom závere lyrický subjekt splýva s tým, čo kritizuje.
Báseň sa na prvý pohľad môže javiť ako kritika predajnej lásky, ktorá vyplýva z porovnávania smiechu tanečnice a ozajstnej radosti, či protikladu sveta kabaretov a sveta básnika. V kontexte zbierky Nedeľa a celej Novomeského tvorby sa však ponúka aj iné chápanie. Zásadnou opozíciou v nej totiž je reálny stav vecí a ideálny stav, ktorý lyrický subjekt pozná, ale nevie, ako ho dosiahnuť. Novomeský napriek vedomiu a poznaniu lyrického subjektu neprichádza s riešením, nenavodzuje atmosféru ideálnej spoločnosti. Necháva svoj lyrický subjekt klesnúť na úroveň kritizovaných ľudí, tanečníc, prostitútok a ich zákazníkov. Deziluzívnosť, ktorá sa objavuje v Novomeského básňach so sociálnou problematikou v neskorších zbierkach, má teda svoje pevné postavenie už v jeho prvotine.
Zároveň je však dôležité nezabúdať na naznačenie vlastnej poetiky, ktoré Novomeský vyjadruje túžbou lyrického subjektu „smutne hovoriť o radosti“ a zároveň aj trpkým uvedomením si toho, že pre jeho „slová miesta tuná niet“.
Mária Stanková
LITERATÚRA:
HABAJ, M.: Básnik v čase. Bratislava: LIC, 2016. 204 s.
ZAMBOR, J.: Interpretácia a poetika. Bratislava: AOSS, 2005. 272 s.
