Vyhľadávanie
Zuzana Homolová: Francúzsky rok
Bratislava: Mladé topole, 2021
Neštandardná pesničkárka a výtvarníčka Zuzana Homolová, vlastným menom Dobromila Baloghová, je dnes už legendou slovenskej umeleckej society s prakticky nevyčerpateľným, ale diskrétne dávkovaným tvorivým potenciálom.
Hoci je Zuzana Homolová asi najväčšmi známa v alternatívnych hudobných kruhoch, nezaostáva ani vo výtvarnej výchove, ktorú „roky rokúce“ popri svojej originálnej „dospelej“ tvorbe empaticky venuje najmä deťom. Jej umelecké línie formovalo navštevovanie Ľudovej školy umenia a bola aj členkou avantgardného a mimoriadne ceneného Študentského divadla Karola Horáka pri Filozofickej fakulte UPJŠ v Prešove, kde študovala slovenský a francúzsky jazyk. Rodená Ružomberčanka roky 1968 – 1969 strávila na francúzskej L’Université de Poitier v Tours. Od roku 1972 žije v Bratislave. V sezónach 1972 – 1975 pracovala na Krajskom osvetovom stredisku, od roku 1975 učí na výtvarnom odbore Ľudovej školy umenia v Bratislave a popri tom vystupuje so svojimi pozoruhodnými piesňami individuálne alebo v rozličných zoskupeniach po celom Československu a blízkom zahraničí.
Silné balady
Na púti hudobným časom ju objavil český pesničkár Jaroslav Hutka a s jej originálnymi prezentáciami priviedol do legendárneho zoskupenia špecifických folkových individualít 60. rokov – Šafrán. Po politicky vynútenom rozpade tohto združenia účinkovala Homolová v bratislavskom divadielku U Rolanda (s Jarom Filipom a Petrom Belanom), vydala svoj historicky prvý a legendárny singel Išlo dievča po vodu / Býval v horách jeden mlynár (1973), koncertovala a (síce obmedzene, ale predsa) nahrávala ako sólistka alebo spolu s osobnosťami folku (Slnovrat, Jednofázové kvasenie, Vladimír Merta, Jan Hrubý, Vlasta Redl, Samo Smetana), rocku (skupiny Tagore, Longital) a džezu (Jiří Stivín, Miloš Železňák). Pripravovala si však aj svoje vlastné kompozície so slovenskými textami – niečo na spôsob pesničkárok Joni Mitchell, Patty Griffin alebo Ricky Lee Jones. Tie ponúkala vo výraznejšej miere nahrávkami Čas odchádza z domu (1989, 2011), Homolová & Sitvín (1991, 1996) a Medzi dvomi prázdnotami (2014).
Najsilnejšou položkou v jej diskografii sú však neustále objavované slovenské ľudové balady: Slovenské balady (1995, 1999), Tvojej duši zahynúť nedám (2005), Ňet vekšeho rozkošu (2013) a Keď vojačik narukoval (2018). Spolupracuje s viacerými osobnosťami alebo skupinami (1FQ, Martin Chrobák & Private Music, Jiří Pavlica, Jablkoň, Jan Burian, Ondřej Škoch) a má svoj vlastný projekt Trojka Zuzany Homolovej.
Magické ohromenie
Aktuálne sa však na scéne objavil aj iný rozmer jej poetickej duše, ktorý Homolová prezentuje v podobe špecifických „memoárov“ – spomienkovou knižkou Francúzsky rok. Zuzana sa veľmi intímne a po viac ako 50 rokoch vracia k vyblednutým zážitkom a reminiscenciám na ročný študijný, ale aj „túlavý“ pobyt vo Francúzsku v období rokov 1968/1969.
Akcent tu kladie nielen na rozpomienky z denníkových záznamov, ale v trojitej línii aj na prepisy súkromnej rodinnej korešpondencie s popisom dramatickej situácie v našej, vtedy Sovietmi okupovanej krajine a s prezentáciou vývoja genetického stromu svojej famílie. Je to vlastne viacrozmerný dokument niekdajších časov s odtlačkami historických súvislostí.
Samotný francúzsky denník poukazuje na situáciu vtedajšej generácie (dnes už seniorov), ktorá sa premiérovo ocitla v úplne inom svete, než dovtedy poznala. Bolo to istým spôsobom „magické ohromenie“ zo zistenia, že normálne veci fungujú normálne, bez akýchkoľvek ideologických špecifík a limitov, aké boli samozrejmé v socialistickom tábore.
Renesančný spôsob života
Hoci prvá časť roku 1968 u nás signalizovala niečo pozitívne, realita v podmienkach „západu“ sa predsa len blížila k takmer neuskutočniteľným snom. Cestovanie, kultúrne spektrum s prienikmi žánrov bez uzavretej diaspóry, iné životné štýly a kontakty, nový jazyk – to všetko hltali deti 60. rokov zo Slovenska obrovskými hltmi, netušiac, že bude trvať ďalších dvadsať rokov, kým si budú môcť z tohto pozoruhodného „pecňa slobody“ znova a opakovane odhryznúť. Vo Francúzsku sa tak významným spôsobom formovala Homolovej osobnosť a hĺbkou poznania aj spôsob perspektívnej umeleckej a osobnej existencie. Priniesla si nové výtvarné nápady, afinitu k francúzskej kultúre a jazyku, nezvyčajné, až „nedisciplinované“ vokálne frázovanie aj originálne hudobné inšpirácie, ktoré pretavila do prehĺbenia poznatkov vlastných muzikálnych koreňov z ľudových balád.
To všetko prispelo k jej renesančnému spôsobu života a hudobných, pedagogických aj výtvarných prezentácií. Neopakovateľná a vtedy ojedinelá skúsenosť (pre dnešné mladšie generácie „samozrejmosť“), je v knižke popísaná pútavým jazykom, ilustrovaná pohľadnicami a fotografiami v príjemnom „archívnom“ štýle spolu s vlastnými autorskými ilustráciami. Línie rozprávania sú farebne odlíšené, čo spolu s peknou adjustáciou knižky potencuje komplexnosť ich mozaiky. Stojí to za opakované prečítanie.
Pavel Malovič (1952)
Telovýchovný lekár, pesničkár a publicista. Od roku 1979 je členom pesničkárskeho združenia Slnovrat. Vydal dve zbierky poézie, Prírodný materiál (1998) a Tvar mojej tváre (2017), zborník recenzií Exkluzívne texty o knihách a hudbe (2020), o. . aj populárne publikácie z oblasti zdravovedy Ako si udržať mladosť (2015) či Beh a zranenia (2019). Pripravuje svoje profilové CD Bolo ako nebude.
