Román autora (1940) zasadený do akademického prostredia. Cez osudy prvákov študujúcich ruskú literatúru v 50. rokoch 20. storočia ukazuje deformácie doby. Voľne nadväzuje na predchádzajúce prózy Temporálne poznámky (1993) a Nenapísaný román (2004). Invenčný poslucháč vysokej školy, intelektuál a recesista, ktorý pred univerzitným štúdiom prešiel rozličnými zamestnaniami a životnými skúsenosťami, s nadhľadom a ambíciou vytvoriť román, zasväcuje svojím humoristickým, groteskným i vážnym rozprávaním dvoch mladých kolegov, prvoročiakov študujúcich ruskú literatúru, ktorí sú uchvátení Dostojevským, Tolstým a Čechovom a sú plní onej noblesnej ruskej nostalgie 19. storočia, do situácie na filozofickej fakulte. Východiskom jeho rozprávania je neúspešný pokus požiadať o ruku svoju učiteľku, dvadsaťsedemročnú odbornú asistentku ruskej literatúry. V jeho rozprávaní sa objaví množstvo postáv, postavičiek i figúrok, ale i rozličných príbehov a epizód. Autor vymyslel „mlčiaceho“ a „rozprávajúceho“ rozprávača. Prvý je vševedúci, druhý je, paradoxne, sérom proti utáranosti. Prvý počúva a múdro skepsuje, druhý sa vydáva napospas a napĺňa možný priestor príbehmi s podivuhodným obsahom.
