Monografia ukazuje význam starších dejín a literárnych diel. Zdôrazňuje vzťahový model subjektívnosti a objektívnosti, ktorý jednak aktivuje prepojenie spirituálnych hodnôt rôznych historických období a ruší malichernosť dobových predsudkov, jednak otvára nové porozumenie voči estetickej integrite textov. Medzitextové impulzy literárno-estetického a etického dedičstva prechádzajú neraz ťažko identifikovateľnými cestami: z exempla do ľudovej rozprávky, od symbolu k dnešnej axiologickej nevyváženosti, prepájajú sa cez imitačný stredovek, textovo-kritický humanizmus, emotívny barok až k moderným autorským stratégiám.