Vyhľadávanie
Zbierka reflexívnej lyriky výraznej básnickej osobnosti vyšla v českej edícii ako Sešit 4 Slovenská poézia. Grochove texty sú na jednej strane priezračne otvorené, na strane druhej sú hermeticky nepreniknuteľné pre toho, kto „TAM“ nikdy nebol. Ako sv. Ján z Kríža, pre ktorého bola duša milenkou, Groch túži byť časom, „ktorý je pohybom vytvorenej veci“ (Pascal), aby sa neporušila následnosť všetkého, čo je ojedinelé ako „ojedinelý sneh“. Útlu zbierku básní považujem za čosi ako plávanie jeleňov v posvätnom toku času, kde o sebe nevieme nič (aj preto meno autora na obálke zostáva v skrytosti) v zmysle myšlienky sv. Benedikta Labreho: „Neviem nič, ale som prenášaný“. Tento prenos je akási elektronizácia myšlienky, ktorá nás obstupuje alebo nabíja, včleňuje nás do „polouskutočňovania celého života“, kde „implodujú možné začiatky“. Jedným z nich je „nil“, ktorý už „musí byť blízko“, tak blízko (ako to v zástupe jednej samoty vypozorovala aj Luise Glücková), že „trávu nehalí jediný tieň“.
