Zvoní. Vstupujem do klietky so
svorkou divokých nevybúrených
mladých šeliem ignorujúcich bu
dovateľské úspechy. Rozdávam
papiere, na tabuľu píšem zada
nie. Znesiem aj slinou prilepený
papier na chrbte. Možno vedia
viac, ako viem ja, a preto je slina
lepkavá. Píšu. O niečom, čo nikdy
nevideli, iba počuli. Detské tváre
majú zamyslený výraz, za kto
rým sa môže skrývať očakávanie
aj posmech. Nebadane si skla
dám prilepenú nadávku.
Po sline zostane škvrna. Dopísali.
Zbežne prezriem. Ten malý, ten
z tej zabudnutej dediny, čo jeho
dedo nevie dodnes čítať ani písať,
je dobrý. Mohol by som ho pri
pravovať.
Štefan Šimko
Pasenie mamutov
vl. nákl. 2012