Zámerom knihy je hĺbková analýza niekoľkých celkom bazálnych otázok týkajúcich sa samotnej povahy a podstaty portrétu ako špecifického dobového obrazového fenoménu v novovekých dejinách. Ako portrét na ľudí účinkoval v 15. storočí? Ako „magicky“ a zároveň „pragmaticky“ boli vlastne až do vynálezu fotografie obsahy, významy a funkcie tohto žánru? Autorka si kladie za cieľ naviesť diváka na hlbšie uvažovanie o problematike portrétu v ranom novoveku „skrze texty“. Tento pôvodný portrétny diskurz je paralelne reflektovaný autorkou v rámci diskurzu súčasného, teda v kontexte aktuálnych metodologických pohľadov a konkrétnych interpretačných prístupov k danému žánru, ako je napríklad Beltingova „antropológia obrazu“, Freedbergove a Mitchellove úvahy o „moci obrazu, Gellova téza o „umelcovi ako okultnom technikovi“, smerujúce konkrétne v portrétnom žánri k Marinovým a Burkeho interpretáciám vladárskych portrétov ako prostriedkov k ovládnutiu publika.