Artforum

O inštitúcii

Artforum je sieť kníhkupectiev a vydavateľstvo, ktoré sa snažia naplniť svoj slogan Dobrodružstvo myslenia.

 

Úryvok z rozhovoru s majiteľom kníhkupectva a vydavateľstva Artforum Vladimírom Michalom z knihy rozhovorov Osem vytrvalých, ktorá vyšla v Literárnom informačnom centre roku 2017, a otázky v nej kládol Ján Štrasser.

Kedy a prečo si si povedal, že byť kníhkupcom ti nestačí? Čo ťa priviedlo k vydávaniu kníh?

 

Povedal som si to pred nejakými desiatimi-jedenástimi rokmi. Ale prvé knihy sme vydali dávno predtým. V roku 1990, keď sme ešte neboli vydavateľstvo.

 

Aké to boli knihy?

 

Viliamova Klimáčkova Vojenská knižka a kniha Ladislava Klímu Mezi skutečností a snem. Bol to reprint pôvodného vydania z roku 1937 a už spomínaný Rišo Sabo čiže Ján Boleslav Kladivo vpísal do tiráže: Prvých 50 výtlačkov číslovaných a posmrtne signovaných autorom. Náklad bol dvetisíc kusov.

 

Kde sú tie časy a tie náklady!

 

A ešte sme v roku 1993 vydali nádherné rozprávky nášho priateľa Daniela Pastirčáka Damianova rieka.

 

A teraz druhá časť otázky: prečo vydávanie kníh?

 

Malo to viac dôvodov. Ten hlavný bol, že nám niektoré naše srdcovky na pulte našich kníhkupectiev chýbali. Tak sme si povedali – vydajme ich my. Druhým dôvodom bolo, že som strácal radosť z práce: viesť kníhkupectvo ma už trochu unavovalo. Vlastne som už ani nebol kníhkupec, v kníhkupectve som bol čoraz menej, nekomunikoval som s ľuďmi, čo k nám chodili, čo mi vždy dodávalo silu. Bol som manažérom zavretým v kanclíku a najviac času mi zaberali papierovačky. Tak som si hľadal, čo by mi tú radosť mohlo priniesť. A posledný dôvod bol pragmatický: vo vydávaní kníh som videl istú ekonomickú príležitosť, aby Artforum ako firma stála na pevnejších nohách.

 

A povedal si si: Idem do toho.

 

Artforum som nikdy nebol len ja, vždy to bol tím ľudí. Keď sme začali s vydávaním, boli v úzkom kruhu moja žena Janka, Juraj Kušnierik, Tomáš Weiss, čo je náš človek v Prahe, či Peter Paprčka, ktorého všetci kamaráti poznajú pod prezývkou Papek. Stávali sa nepochopiteľné veci: napríklad výtvarník a ilustrátor Ľubo Paľo získal Zlaté jablko na Bienále ilustrácii Bratislava 2005 za svoju autorskú knihu Haló, haló pani Mačka, ktorá však na Slovensku nevyšla.

 

Kto ju vydal?

 

Veď to! Paľo získal ocenenie za jej švajčiarske vydanie vo vydavateľstve Bohem press, ktoré v roku 1973 v Zürichu založili dvaja českí exulanti Otakar Božejovský a Štěpán Zavřel. Kniha vyšla v angličtine, nemčine, francúzštine, taliančine... Povedali sme si: Slovák dostal v Bratislave cenu za detskú knihu, ktorá nevyšla po slovensky! To musíme vydať!

 

Mali ste premyslené, čo chcete vydávať? Existoval nejaký edičný koncept?

 

Nie. Ale mali sme v hlave pár titulov, ktoré sme poznali najmä z českých prekladov.

 

Ktoré?

 

Knihy Chaima Potoka, najmä Volám sa Ašer Lev, Malý strom Forrestera Cartera – príbehy zo života indiánskeho chlapca. Muž, ktorý sadil stromy Jeana Giona. Williamov Saroyanov Tracyho tiger, to bol môj zážitok ešte z mladosti.