Majiteľom a zakladateľom vydavateľstva Marenčin PT je Albert Marenčin ml. (1958) vyštudoval teóriu systémov na Matematicko-fyzikálnej fakulte UK v Bratislave. Od roku 1993 bol spoločníkom firmy Prístrojová technika, ktorá sa zaoberala aj vydavateľskou činnosťou. Od roku 1998 sa venuje len vydávaniu kníh a vydavateľstvo sa volalo Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT, teraz je to Marenčin PT a patrí medzi najvýznamnejšie slovenské vydavateľstvá.
Albert Marenčin o svojich vydavateľských začiatkoch rozpráva v rozhovore s Jánom Štrasserom v knihe Osem vytrvalých, ktorá vyšla v Literárnom informačnom centre roku 2017.
... som bol jedným zo štyroch spoločníkov softvérovej eseročky Prístrojová technika. Pod jej hlavičkou som vydal Valéryho Zlé myšlienky. Druhou knihou bol opäť otcov preklad Kráľ Ubu, potom vyšiel zborník spomienok na Dominika Tatarku Ešte s vami pobudnúť, otcove spomienky, úvahy, prózy pod názvom Nikdy a Návraty na Muráň. A ešte asi desať ďalších kníh. V roku 1998 som sa stal knižným vydavateľom takpovediac na plný úväzok. Odvtedy sa vydavateľstvo volalo Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT a neskôr, po rozpade IT firmy a rozchode so spoločníkmi, už len Marenčin PT.
V tom čase už bolo na knižnom trhu plno. Nemal si obavy, či sa ako vydavateľ uživíš?
Nie, nemal. Je pravda, že na ten vlak som naskočil trochu neskoro, ale ešte stále v ňom bolo dosť miesta pre malých a stredných vydavateľov.
Čím si začínal?
Prekladmi z francúzštiny, no úspech mal len zborník židovských anekdot Josepha Klatzmanna. V tom čase som sa zoznámil s naším špičkovým enológom Fedorom Malíkom a navrhol som mu, aby napísal Encyklopédiu slovenských vín. Tú síce doteraz nenapísal, ale už v roku 1999 vydal u nás knihu Víno moja láska a odvtedy dodnes asi dvadsať veľmi úspešných kníh o víne, okrem iného osem vinárskych ročeniek 100 najlepších vín Slovenska.
Venujme sa teraz podrobnejšie knihám, ktoré si vydal a vydávaš. Začnime chronologicky – skvelou edíciou Bratislava – Pressburg, v ktorej doteraz vyšlo vyše sto titulov. A v každej knihe sa uvádza, že edícia Bratislava – Pressburg vychádza vďaka iniciatíve pani Selmy Steinerovej.
Pani Selma Steinerová bola poslednou majiteľkou bratislavského antikvariátu Steiner, ktorý založili jej predkovia už v roku 1847. Patrila do okruhu ľudí, v ktorom sa pohyboval môj otec, dalo by sa povedať, že bola našou rodinnou priateľkou. V roku 1996 ma upozornila na Martina Trančíka, mladého švajčiarskeho historika slovenského pôvodu, ktorý po nemecky napísal knihu Medzi starým a novým o osudoch rodiny Steinerovcov a ich antikvariátu. Pani Selma iniciovala aj zafinancovala jej vydanie v slovenčine. Zoznámila ma s profesorom Jánom Albrechtom – priatelia ho volali Hansi. Chodieval som do jeho čarovného domu na Kapitulskej ulici. Hansi Albrecht bol univerzálnou osobnosťou nielen hudobnej kultúry. Vydali sme jeho eseje o umení Die Geisteswelt des Schönen a Spomienky bratislavského hudobníka.
Tie knihy už vyšli v edícii Bratislava – Pressburg?
Tie ešte nie, ale duchovne tam patria. Steinerovci za prvej Československej republiky vydávali v nemčine knihy publicistu a veľkého propagátora starej Bratislavy Karla Benyovszkého, ktorý bol redaktorom novín Pressburger Zeitung, neskôr Grenzbote. Pani Selma ma nahovorila, aby som ich vydal v slovenčine. Tak sa v roku 2002 zrodila prvá kniha edície Bratislava – Pressburg: Benyovszkého Malebné zákutia a dvory starého Prešporka. Postupne som vydal asi desať jeho kníh. Potom prišlo päťzväzkové vydanie diela prešporského polyhistora Tivadara Ortvaya Ulice a námestia Bratislavy z roku 1905. Len Podhradie malo prvý náklad desaťtisíc kusov. Benyovszkého i Ortvayove knihy sa dobre predávali, celá edícia mala a dodnes má slušný komerčný úspech.
