Recenzia
Juraj Malíček
24.05.2018

To? To!

To
Osemnásty publikovaný román vtedy 39-ročného Stephena Kinga nazvaný neprozaicky To (It) sa stal v roku 1986 celkom prirodzeným bestsellerom.
 
King už bol etablovaný a komerčne mimoriadne úspešný autor v USA i v zahraničí, zapísaný ako zručný fabulátor žánrových, zväčša hororových a sci-fi príbehov, ktoré však nezostali v žánrovom gete, ale stali sa súčasťou normálneho mainstreamu. Pre miernu nadprodukciu po dohode s vydavateľom publikoval od roku 1977 aj pod menom Richard Bachman, pričom keď sa v roku 1987 k svojmu pseudonymu priznal, dramaticky stúpol aj predaj kníh podpísaných týmto pseudonymom, a tak sa definitívne potvrdilo, že King nie je len taký hocijaký spisovateľ, ale jeho meno funguje už aj ako značka – čo celkom pochopiteľne vzbudzovalo a vzbudzuje v kruhoch akejsi vyššej literatúry nedôveru v Kingove skutočné prozaické schopnosti.

Pritom platí, že vzhľadom na originalitu a pôvodnosť zápletiek, hĺbku a šírku ich rozvinutia vo vzťahu k množstvu napísaného, svetová literatúra azda nepoznala a nepozná taký talent a To je toho elementárnym príkladom.

Kniha-bachant, viac ako tisíc strán, dve základné časové roviny príbehu, ktoré oddeľuje dvadsaťsedem, respektíve dvadsaťosem rokov, päť častí, päť medzihier a epilóg, kompozícia veľkého epického rozprávania, v ktorej sa dramatické okrem iného rodí aj zo vzťahu sujetu a fabuly, manieristická drobnokresba, rozvinutá psychológia postáv. To je až esenciálne veľká literatúra, ktorej azda najväčším hendikepom je, že je taká veľmi populárna.

Čítaná – verme, že predovšetkým čítaná – a mimoriadne známa aj vďaka dvom filmovým spracovaniam. To prvé, klasické, televízne z roku 1990, s Timom Currym v úlohe klauna Pennywisea, i to druhé, respektíve jeho polovica, jeden z filmových hitov roku 2017. Obe spracovania sú fajn, ich najväčším benefitom však je, že knižná predloha sa vždy zvezie s nimi, akože To sa vráti aj na literárne ihrisko a vždy sa dobre predáva, a treba dúfať, že ľudia, ktorí si – inšpirovaní filmom – knihu kúpia, ju aj naozaj prečítajú.

Lebo práve toto až takým pravidlom nemusí byť.
 
Bravúrna štylistická ekvilibristika
To totiž nie je iba ľahučké priamočiare čítanie, napínavé, dobrodružné – veď horor, jeden z vraj najlepších, horor odsýpajúci a trieliaci k cieľu s prísľubom veľkej pointy –, ale To je predovšetkým román vety, román jazyka, román bravúrnej štylistickej ekvilibristiky a kompozičnej dômyselnosti, ktorého hĺbka je priamo úmerná tomu, ako ho čítame.

Prvú časť, Tieň na začiatku, otvárajú dva citáty. Báseň, respektíve fragment básne Paterson Williama Carlosa Williamsa, ktorú o dvadsať rokov neskôr nie zas tak úplne celkom iným spôsobom využil Jim Jarmusch vo filme Paterson, a verš Brucea Springsteena.

Tá báseň je dlhšia a ten verš je verš, a teda je kratučký a oba tam nie sú len tak, ale to, čo nasleduje, ich nebanálnym spôsobom zvýznamňuje. Dôležitý básnik, ktorého však prakticky nikto nepozná a notoricky známa rocková hviezda, ocitnuvší sa bok po boku na začiatku románu, ktorým King vlastne prvýkrát celkom bez zábran ilustruje svoj už nie iba spisovateľský – v remeselnom slova zmysle –, ale aj spisovateľský, čítaj umelecký, diapazón.

A prvú medzihru potom celkom bez chochmesu uvedie citátom Clivea Barkera, akože hororového kolegu, ktorý je však vlastne celkom iná liga ako King.

Keď som To čítal celkom po prvýkrát, tieto nuansy svojráznej citačnej intertextovej hry na „motá“ „incipity“ či „úvody“ jednotlivých častí a medzihier mi celkom unikali, sotva som si pamätal, že tam sú, dnes, keď som si To čítal tretí- či štvrtýkrát, už mi stačia vlastne len ony.

Nie, samozrejme, že nie, ale vieme, ako to myslím. To už si pamätám, navždy, ako azda každý z jeho čitateľov, ak sa ale chcel len na chvíľu ponoriť doň, nemusím už čítať celé časti, stačí ten úvodný vstup, akoby nádych, a som znovu tam.
             
Jeden z najlepších románov
O čom vlastne To je? Viac ako tisíc strán na definovanie jedného zámena, to predsa nie je normálne. A ešte sú tu možné interpretácie, ktoré hľadajú súvislosť medzi Kingovým To (It) a Jungovým id (The Id), ale to už sú čisté špekulácie. Ľudia sú blázni, ortodoxní hľadači point zvlášť, zvlášť ak To pointu má, aj rozuzlenie. A vôbec, na konci už žiadneho tajomstva niet, čo časť čitateľov Kingovi akoby nevedela odpustiť. King predsa otázky nekladie, skôr ponúka odpovede.

O ďalších popkultúrnych nuansách sa mi rozpisovať jednoducho nechce, stačí ak pripomeniem, že hoci klauni boli pre časť deťúreniec asi strašidelní vždy, v každom prípade platí, že po Kingovom románe To už nikdy nebudú takí istí ako po ňom. A ponad mriežky kanálov sa jednoducho neprechádza.

To je v každom prípade definujúci a iniciačný román, podpisuje sa zvlášť vtedy, ak ho človek číta v pravom veku. Jeden z najlepších románov, aké som kedy čítal. Ako Traja mušketieri, Kto chytá v žite, Denník Adriana Molla, Parfém bláznivého tanca, Americká tragédia či Klub Pickwickovcov, tie ďalšie si však už každý čitateľ musí dosadiť sám.
 
Juraj Malíček