Igor Hochel vstúpil do slovenskej poézie v polovici sedemdesiatych rokov 20. storočia úspešnou účasťou na dvoch ročníkoch celoslovenskej súťaže začínajúcich autorov Wolkrova Polianka. Časopisecky začal básne uverejňovať v roku 1976, knižne v roku 1979, kedy debutoval zbierkou básní Strom pred domom. V prvotine, ako aj v nasledujúcej zbierke Svetlá na hladine sa predstavil ako autor impresívnej lyriky, ktorý sa usiluje v metaforickom obraze okolitej krajiny čo najpresnejšie zachytiť svoje momentálne zmyslové vnemy, pocity a nálady. Hoci tento obraz vytvára najčastejšie prostredníctvom bežných prírodných motívov (slnko, mesiac, deň, noc, leto, zima, vietor, dážď, vtáky, oblaky a pod.), bezprostredné dianie (náhodné dojatie, letmé citové vzplanutie, neočakávaný pocit spolupatričnosti, ale aj trvalejší ľúbostný vzťah) sa odohráva pri pohybe lyrického subjektu v obmedzenom priestore mesta, priamo v jeho uliciach, za mestom, v prímestskej prírode, alebo doma, v priestore vlastného príbytku. Mestský spôsob života však autora vôbec nedeprimuje, naopak, v jeho prvých dvoch zbierkach prevláda subjektívny pocit dobrej nálady a príjemnej pohody. Tento euforický stav autor zachytáva formou krátkeho lyrického záznamu písaného voľným veršom a zakončeného pointou – súvahou aktuálnej životnej situácie. V ďalších dvoch zbierkach Uprostred je mlčanie a Kôra nežne praská sa Hochel predstavil ako tvorca reflexívnej lyriky. V súvislosti so zmenou svojho nazerania na skutočnosť totiž prestal sledovať svoje prežívanie vonkajšieho sveta a začal si uvedomovať svoj vnútorný svet, svoju vnútornú krajinu (krajinu vedomia a krajinu tela), a to ako svet / krajinu univerzálnej ľudskej bytosti. Uvažovaním o podstate ľudského bytia v jeho dejinných súvislostiach sa v týchto zbierkach pokúša dostať pomocou analýzy až k archetypálnym hĺbkam človeka. Analytické obrazy problémových situácií človeka spôsobených devastáciou a deštrukciou kultúrneho a prírodného prostredia vytvára prostredníctvom abstraktných motívov a pojmov rozličnej proveniencie (motívy mysle, reči, písma, ticha, resp. krvi, bunky, kôry, machu a pod.). V záveroch svojich analýz je pomerne skeptický: v jeho básňach sa ozývajú pochybnosti o človeku, najmä nedôvera v jeho mravnú vyspelosť, ale zároveň v nich intenzívne cítiť túžbu po obnove sveta v jeho pradávnej prirodzenej celostnej podobe. Zmena Hochelovho autorského videnia sveta mala vplyv aj na charakter kompozície jeho básnických textov – Hochel svoje reflexívne básne vytvára z významovo značne vzdialených fragmentov skutočnosti, čím narúša linearitu textov a sťažuje odhaľovanie ich posolstva. Touto metódou vytvoril aj básnickú skladbu Pátrači v krajine nezvestných (276 veršov), ktorá tvorí slovesnú časť jeho rovnomennej bibliofílie. Okrem poézie Hochel píše aj poviedky. Ich texty však zatiaľ uverejňuje iba sporadicky a iba časopisecky.
Mária Valentová
