Igor Hochel photo 1

Igor Hochel

13. 11. 1953
Bratislava
Pseudonym:
M. M. Turek

Napísali o autorovi

Hochelova poézia sa z tohto (t. j. dobového) štandardu (t. j. snahy vypovedať sa) zásadne nevymyká, no predsa len vo svojich najlepších básňach (Nočné schodište, Žena, dieťa, muž) preukázala schopnosť byť trefnou, schopnosť zasiahnuť skutočnosť nie tam, kde je najviac zraniteľná, ale kde sa zdá neotrasiteľná a nepreniknuteľná. Všade tam prispieva k odhaleniu hĺbky a rozmanitosti sveta, v ktorom žijeme, a tento jej príspevok nemusí byť zanedbateľný ani v kontexte mladej slovenskej lyriky.

Valér Mikula

Na pozadí nástupu mladých „nahnevaných“ básnikov, vnášajúcich do slovenskej lyriky potrebný vzruch (a prečo nepovedať: i rozruch), napätie a nekompromisné hľadačstvo aj za cenu prípadných omylov, poézia Igora Hochela pôsobí upokojujúco. Jej schopnosť vydávať svedectvo o ľudskej vnútornej vyrovnanosti sa pritom, prirodzene, nerovná planému optimizmu, veď aj tento básnik, hoci opatrnejšie alebo, ak chcete, uvážlivejšie ako niektorí jeho vrstovníci, sa dotýka konfliktných stránok našej súčasnosti, sporných prejavov ľudskej aktivity, nech už ide o veci spoločenské alebo súkromné. Hochel tak dotvára podobu orchestra, v ktorom má miesto každý dobre naladený hlas, každí nástroj schopný znieť súzvučne s potrebami tohto času, svedčiť o človeku tohto času a chrániť jeho vnútornú integritu.

Peter Andruška

Poetika Hochelovej zbierky (Svetlá na hladine) je poetikou tichého autorského hlasu, skrytého v opise skutočnosti a v jej subjektívnej selekcii. Skutočnosť v nej hovorí za seba, netreba k nej nič pridávať. Je to poézia, ktorej estetická pôsobivosť spočíva predovšetkým v tom, že „statický“ obraz skutočnosti dynamizuje a aktivizuje nielen čitateľovu pozornosť, ale aj jeho city a intelekt. Netreba zdôrazňovať, že je to náročný spôsob tvorby, ktorý si môže dovoliť len básnik s veľkým umeleckým talentom.

Pavol Plutko

Hľadanie, skúmanie, ba doslova pátranie v nekonečných priestoroch vedomia a citu, v krajine, ktorá nás privádza do úžasu jednoduchosťou faktov a neobjaviteľnosťou ich vnútorných síl a energií, dejín – áno – ich vnútorných dejín, minulých i budúcich, tých, čo sú presiaknuté človekom, neuchopiteľnou významovosťou, čítanou, no nedočítateľnou, videnou, no nedohliadnuteľnou, pátranie v krajine síce neznámych, lež od prapočiatku našich bytostných určení, našich nezvestných zdrojov a príčin, podmienok a dôsledkov, smerovaní a pádov, pátranie v krajine takýchto nezvestných dotykov javiaceho a zjavujúceho sa nám bytia je témou tohto (...) bibliofilského grafického albumu.

Pavol Sika

Hochelova poézia je predovšetkým intelektuálnym úsilím o postihnutie skutočnosti, o jej reflexiu, poznanie. Je najmä výsledkom práce analytického intelektu. Intelekt sa v zbierke analyticky vyrovnáva nielen so spoločenským, ale aj s metafyzickým: básnikov rozhovor s Bohom má aj kontroverzný charakter, ba v popredí sú tu heretické polohy. Intelektuálna analytickosť sa predstavuje v poznávaní rozpornosti našej reality. Antinómia a paradox patria aj k základným výstavbovým prostriedkom básne.

Ján Zambor

Básne Igora Hochela sú dosť náročné na vnímanie, vyžadujú si vyspelejšieho čitateľa. Náročné sú niekedy aj tým, že autor celok básne vystavia z významovo značne odľahlých fragmentov. Čitateľsky náročné sú najmä pre autorovo úsilie text čo najviac zaťažiť významami aj pre priam programovú nelineárnosť ich ustrojenia.

Ján Zambor

Básnická tvorba Igora Hochela, príslušníka tzv. generácie v úvodzovkách, ktorá je v kontexte slovenskej literatúry prítomná už vyše štvrťstoročia, pôsobí popri literárnokritickej činnosti autora veľmi nenápadným dojmom. Hochelova civilná poézia čerpá námety na spracovanie v zdanlivo stojatých vodách každodenného života, pod povrchom ktorého sa skrývajú citové drámy, problematické medziľudské vzťahy a ožívajú spomienky nedoriešenej minulosti. Pritom v centre pozornosti stojí vnímavý lyrický subjekt, ktorý hĺbkou myšlienky a pocitov rozširuje hranice každodennosti o duchovný rozmer. Ukazuje sa, že Igor Hochel sa aj v básnickej zbierke Utkané z vlasov vracia do dôverne známeho priestoru každodennosti, ohraničeného vnútorným pocitovým svetom lyrického hrdinu a projektovaného hľadaním zmyslu existencie. Je to statický priestor, v ktorom sa zastavuje čas na zamyslenie sa nad večnými témami poézie. Duchovnú dimenziu tohto zamyslenia už v prvej časti zbierky Keď nám horí v studniach navodzujú ustálené a ľahko dekódovateľné rekvizity motivickej štruktúry. Opakujúce sa motívy panny, mnícha a početné narážky na rôzne biblické pramene, v neustálom variovaní a redundancii ich významu, navigujú čitateľa k znovuobjaveniu pravých, pôvodných hodnôt. (...) Priestor Hochelovej poézie sa ešte väčšmi uzatvára v nasledujúcej časti s názvom Iba dotyk. Úvahy o hierarchii hodnôt, zmysle ľudského života a najmä o pominuteľnosti pozemských úsilí človeka sa tu zužujú na reflexie o smrti. Pričom smrť autor ikonizuje ako antropomorfizovanú bytosť, teda subjekt, ku ktorému sa možno priblížiť, a tak mu porozumieť. Komunikačný pokus lyrického hrdinu však zlyháva v konfrontácii s výrazným mystériom smrti a v dôsledku ľudskej projekcie obvyklých pocitov strachu a úzkosti. V tretej časti zbierky – Duša prstami prevráva – vymedzený priestor každodennosti, signalizovaný bežnými symbolmi: váza, stôl, dvor, atď. nesie stopy minulých vzťahov a stretnutí, nerealizovaných túžob a prianí alebo nevypovedaných myšlienok. (...) Hochel tu ukazuje svoj dar vnímať, zaznamenávať a schopnosť porozumieť duševným poryvom a duchovným veciam človeka. Využíva na to autorské stratégie zobrazovania rozporuplnosti vnútra subjektu známe z moderny a medzivojnových umeleckých avantgárd. (...) Napriek tomu, že Igor Hochel siaha po univerzálnych témach a modifikuje už vyslovené, dokáže im pridať na vážnosti a zdôvodniť ich aktuálnosť. Presvedčivosťou a podmanivosťou tohto básnického déjà vu si naviac dokáže získať čitateľa pre zamyslenie sa nad nimi.

Jaroslav Vlnka

Básnik, literárny kritik a vysokoškolský pedagóg Igor Hochel syntetizoval svoje dlhoročné ballekovské bádanie a na svete je monografia o jeho prozaickom diele. Igor Hochel predstavuje modernú monografiu. Nevenuje veľkú pozornosť životným osudom autora (táto takmer konvenčná súčasť mnohých monografií je „nahradená“ kapitolou Širšie kontexty a súvislosti Ballekovej prozaickej tvorby, v ktorej sa pokúsil zaradiť dielo Ladislava Balleka do dobových estetických, kulturologických, ale aj spoločenských súvislostí), ale zameriava pozornosť najmä na analýzy a interpretácie jednotlivých Ballekových diel. Výsledkom je akceptovateľný obraz o diele tohto významného slovenského epika, ako aj obraz o problémovosti jeho vývinu. Novinkou jeho celostného hodnotenia je názor, že prozaické diela Ladislava Balleka majú síce svoju vnútornú filozofickú i poetologickú problémovosť, ale zároveň v nich nachádza vnútornú vývinovú logiku tvarových premien ako aj motivicko-tematickú previazanosť ich filozofického postoja. Na viacerých miestach opakovane konštatuje, že vnútrotextové nadväzovanie je jedným z dominantých kompozičných prvkov Ballekovej poetiky. (...) Igor Hochel ďalej v zhode s názormi väčšiny dobových recenzentských posudkov, ako aj s názormi literárnych historikov, správne konštatuje, že sa Ladislav Ballek po svojom experimentujúcom období v sedemdesiatych rokoch priklonil celkom zrejme k realistickej poetike, ktorú inovoval najmä uplatnením fantazijnosti a imaginatívnosti, ako aj odklonom od tematizovania súčasnosti k tematizovaniu nedávnej minulosti. Pritom sa mu podarilo vytvoriť veľké humanisticky orientované spoločenské romány, v ktorých sa do popredia dostali osudy individuálnych ľudí. Politikum neabsentovalo, ale vytváralo vždy len ich pozadie. Autorský postoj k zobrazovanej skutočnosti je zrejmý, ale neobsahuje žiadne explicitné posolstvá. Všetky analyzované práce tohto obdobia (mám na mysli samozrejme zbierku poviedok Južná pošta a romány Pomocník Agáty) charakterizuje ako varianty psychologicky orientovného realizmu a zároveň za vrcholné diela samotného Ladislava Balleka.

Ladislav Čúzy