Kedysi, myslím v lete 1943, požiadal ma básnik Ján Kostra, aby som mu do rozhlasu napísal krátku rozprávku o matke. Keď bola hotová, nepáčila sa mi – málo realisticky som v nej opísal matku. A toho, čo som chcel o nej povedať, mal som plné srdce, až ma pobolievalo od plnosti. Preto som rozprávku rozširoval, ustavične som k nej pridával nové strany – i pred jej začiatok i za jej koniec. A tak mi pod perom rástli kapitoly – a po päťročnej námahe bolo ich až šesťdesiat, takže sa už samy pýtali dovedna. Skoro som ani sám dobre nepostihol, že som vlastne napísal trojdielny román… Keď si z neho potom dve či tri kapitoly prečítal spomenutý Ján Kostra, prežrel najprv slinu v suchom hrdle, a potom mi odporučil, aby som knihu pomenoval jedine možným názvom: Červené víno. (...) Slnko práve vychádzalo… Mohol som sa tešiť, že som po päťročnej robote dokončil knihu, ktorá mala 1157 rukopisných strán, ale pozrel som sa do zrkadla: šedivá hlava, žltá tvár, krvavé oči, strhaný výraz… A predstavte si – vonku spievali vtáci, rosa sa blyšťala na tráve, vzduch voňal medom a včelami a ja – spisovateľ – takto doriadený…
