"A tak najvýznamnejším predstaviteľom "epického pocitu", vyvolaného novou dobou sa stal František Hečko ako autor románu Červené víno (1948). Do literatúry vstúpil už na začiatku tridsiatych rokov zbierkou básní sociálneho súcitu a vzdoru Vysťahovalci (1931) a aj neskôr sa autorsky pripomínal najmä ako básnik (zbierky Na pravé poludnie, 1942, Slovanské verše, 1946). Až jeho prvé a hneď vrcholné prozaické dielo prezradilo, že sa v ňom skrýva románopisec hlbokých epických fondov, rozsiahlej osobnej i spoločenskej skúsenosti a originálnej životnej koncepcie. V Červenom víne, čerpajúcom látku z prostredia autorovho malokarpatského regiónu, pritom z časového úseku od začiatku 20. storočia po tridsiate roky, je to chápanie života ako procesu "košatenia" v generačných cykloch, kde na najvyššom stupni životných hodnôt stoja "práca a láska" (Čepan, 1975), ustavične zápasiace nielen s ľudským egoizmom, ale aj s tlakom sociálnych pomerov. Bolo prirodzené, že po románe Červené víno sa František Hečko venoval už iba prozaickej tvorbe."
Stanislav Šmatlák
"Svoj románový zámer realizoval autor neobyčajne bohatým, expresívnym jazykom. Román Červené víno sa pokladal za vyvrcholenie celej dovtedajšej prozaickej tvorby s dedinskou tematikou a zavŕšením snáh o zobrazenie tejto témy v rámci tradičnej realistickej metódy. (…) V tomto zmysle možno pokladať Červené víno aj za epickú protiváhu lyrizovanej prózy, za novú reštauráciu epiky v slovenskej próze štyridsiatych rokov a za prekonanie lyrizujúcej poetiky. Román však vznikal v určitom literárnom kontexte a ten mu nevyhnutne vtlačil svoju pečať. Navyše, Hečko prichádza do prózy ako básnik, a to básnik slovenskej dediny, ktorý v prvých veršoch, zaradených do zbierky Vysťahovalci, zachytil nielen zúfalé sociálne postavenie roľníka či vinohradníka, ale zároveň velebil sedliacky stav ako praživel, zrastený s prírodou a nesúci jej zákony v sebe."
Pavol Plutko
"Veľké životné korektúry nevyvracajú jadro Hečkovej Drevenej dediny, ktorá bude azda pre budúce generácie ak nie verným obrazom skutočnosti, tak aspoň mierou nášho úsilia o premenu sveta, našej viery v budúcnosť nášho ľudu a roľníctva osve."
Michal Chorváth
"Svätá tma je román bojovne politický a Hečko tu podrobil zásadnej kritike slovenský klérofašizmus, to znamená spolitizovanú náboženskú ideológiu, ktorá sa stala ideovou bázou politickej moci slovenského štátu a ktorá práve svojím náboženským aspektom mala pripútavať k jej politickým cieľom aj široké ľudové masy. Hečko sa díva na ideologickú problematiku zvnútra, preto odmietol paušálny pohľad a nahradil ho diferencovanejším a historicky pravdivejším. Striktne rozlišuje medzi ľudáctvom drobných ľudí, ktorí sa k programu HSĽS pridali kvôli náboženskému a národnému cíteniu a medzi tými, ktorí sa agresívnym spôsobom zmocnili vlády nad celým národom."
Pavol Plutko
"Na Červenom víne najintenzívnejšie Hečko pracoval po presťahovaní sa do Martina, kde sa stal roku 1946 zamestnancom Matice slovenskej vo funkcii šéfredaktora Matičného čítania. Trojdielny román odovzdal Matici do edície Knižnica slovenských pohľadov. Ešte pred Vianocami toho istého roku Červené víno vyšlo s obálkou a vstupnými ilustráciami Martina Benku v troch častiach na 785 stranách. Získalo si domácich i zahraničných čitateľov. Vyšlo v českom, ruskom, slovinskom, bulharskom, nemeckom, maďarskom a litovskom preklade a roku 1973 ho sfilmovala aj Slovenská televízia."
Ján Medveď
