Vyhľadávanie
Vyšla publikácia textov o slovenskej non-fiction produkcii Straty a nálezy 2
Dňa 6. apríla 2006 (štvrtok) o 17.00 hod. sa v priestoroch Stredoeurópskeho domu fotografie na Prepoštskej ul. 4 v Bratislave koná krst publikácie textov známeho slovenského filmového kritika a publicistu Pavla Branka pod názvom Straty a nálezy 2. Krstným otcom publikácie bude filmový historik prof. Václav Macek.
Druhé pokračovanie výberu z tvorby známeho slovenského filmového kritika a publicistu Pavla Branka pod názvom Straty a nálezy 2 je zamerané na oblasť non-fiction produkcie. Texty viac-menej súmerne pokrývajú obdobie od 60-tych rokov minulého storočia až po súčasnosť a zastúpené je medzi nimi celé spektrum žánrov a foriem – od analýz a recenzií cez prehľadové štúdie až po rozhovory s tvorcami. Publikácia nadväzuje na výber textov Straty a nálezy 1948 –1998 (FTF VŠMU/NCAVU 1999). Ako v jej úvode hovorí jeden z vydavateľov a zároveň krstný otec publikácie prof. Václav Macek, „táto zbierka esejí, štúdií, reflexií, recenzií, profilov a rozhovorov nadväzuje na rovnomenný súbor textov vydaný v roku 1999. Prvé Straty a nálezy, zamerané na filmovú kritiku a publicistiku Pavla Branka z rokov 1948 až 1998, boli koncipované ako uzavretý celok, najprísnejší výber z autorovej celoživotnej produkcie. Výber, ktorý nerátal s pokračovaním, nebol teda prvou časťou plánovaného širšieho celku. Rozsah vynechaného v ňom dokumentuje bibliografia pripojená ku každej tematickej kapitole, tak isto len výberová. Priaznivý ohlas odbornej verejnosti podnietil vydavateľa pripraviť ďalšie dva zväzky, ktoré na ten pôvodný nadväzujú, no namiesto univerzálneho záberu sú tematicky špecializované. Druhý zväzok sa zameriava na všetky formy nehraného filmu a tretí (ktorý sa pripravuje – pozn. autorky tls) by mal byť venovaný hranému filmu.“
Filmový publicista a kritik Pavel Branko (1921) patrí k najaktívnejším autorom slovenskej publicistiky a kritiky. Jeho recenzie, eseje, štúdie, reflexie, profily a rozhovory vychádzajú od roku 1948 doma i v zahraničí, po roku 1990 aj na vlnách Slobodnej Európy s vynútenými prestávkami v rokoch 1952 – 55 a 1975 – 89. Samostatne mu po roku 1990 vyšla Mikrodramaturgia dokumentarizmu (1991) a už spomínaný výber textov Straty a nálezy 1948 – 1998. Vysoká škola múzických umení (VŠMU), ktorá vydala ako skriptá Brankov náčrt dejín slovenského filmu do roku 1970 s názvom Od začiatkov po prah zrelosti, mu v roku 1997 udelila čestný doktorát.
Na otázku, ako vníma vývoj filmovej publicistiky v priebehu niekoľkých desaťročí, Pavel Branko pre mesačník o filmovom dianí na Slovensku Film.sk povedal, že „príspevky zo začiatku 60-tych rokov sú dogmatickejšie a väčšmi vo vleku dobového myslenia, než tie z konca 60-tych rokov. Nad svojím slovníkom z prvej fázy som v duchu až zalamoval rukami. Vývoj filmovej reflexie kopíroval do Novembra ´89 dosť zreteľne rozsah politických mantinelov – teda čo sa práve smelo či nesmelo – a súbežne rozpätie a myšlienkový horizont autorov – teda kritikov, recenzentov, publicistov (filmológovia sa ešte len rodili, ich priekopníkom bol Peter Mihálik). Tento vývoj mal aj spoločný moment, ktorý postupne novými paradigmami November ´89 vymazal – akokoľvek primitívne a dogmaticky, čelní kritici v zásade pristupovali k filmu ako k umeniu, reflektovali teda dianie z hľadiska tých dvoch – troch percent obecenstva, ktoré sa dnes sústreďuje okolo filmových klubov. Toto dnes neplatí. Reflexia sa rozštiepila na bežné komentovanie v masmédiách z hľadiska masového diváka a na špecificky odlíšenú reflexiu, adresovanú na jednej strane milovníkom filmu ako umenia, na druhej analýze filmu a audiovízie ako zábavného priemyslu a masmediálneho komunikačného nástroja. Táto poloha sa u nás vtedy v reflexii tiež ešte iba rodila, hoci audiovíziu ako nástroj manipulácie štruktúry plne využívali. A dnes ju, podľa mňa, využívajú ešte viac.“
