Vyhľadávanie
Hľadanie sekulárnej etiky
Fedor Gál – Peter Zajac: 1 + 1
Bratislava, Petrus 2004
Na stránkach Knižnej revue som už písal o mojich výhradách voči móde posledných rokov zhrnúť časopisecké články do formy knižky. Do vzácnej kategórie výnimiek, ktoré potvrdzujú pravidlo, patria dialógy Fedora Gála a Petra Zajaca pôvodne publikované v týždenníku Domino fórum. Knižná podoba týchto skvostných esejí akoby bola zámerne určená publiku, ktoré si nevedelo zvyknúť na žlčovitý, fundamentalistický až primitívny tón vtedajšej podoby týždenníka, a tak mu popri slovných výkaloch unikali aj skutočné perly ducha.
Zajac s Gálom sú dva nevšedné typy kritických intelektuálov (ak vôbec má zmysel tieto pojmy významovo oddeľovať), bez ktorých by bolo programové kvasenie slovenskej pravice trošku nudné. Je paradoxné, že popri neuveriteľných naivitách typu Róberta Žitňanského a zmesi cynizmu a propagandy typu Iva Samsona či Františka Šebeja sa na stránkach týždenníka Domino fórum rozvíjal inšpirujúci dialóg dvoch rozhľadených osobností. Gál a Zajac sú neobyčajne presvedčiví najmä tam, kde vyzdvihujú kultúru ako spôsob nielen verejného života, kde nehľadajú ideologickú odpoveď, ale (povedané slovami rabína Karola Sidona) pravdu pravidiel. Znova a znova sa presviedčajú, že súboj so lžou a nenávisťou je večný, že nielen ekonomika utvára kultúru, ale aj (či skôr predovšetkým) kultúra utvára ekonomiku, že dnešní horliví budovatelia kapitalizmu sa v rovine myslenia správajú ako marxisti. V najpoctivejšej chvíli uvažovania, keď prezrádza, že nemá tušenie, ako by mohla spoločnosť konkrétne vyzerať, formuluje Fedor Gál akési osobné krédo, ktoré zároveň charakterizuje prototyp intelektuála: byť skeptický a ostražitý.
S touto polohou ostro kontrastuje ideologická konkretizácia niektorých častí textov, ktorá zároveň nepriamo vysvetľuje, prečo je také ľahké vášnivo súhlasiť i nesúhlasiť s týmito autormi. Určujúcim znakom ich myslenia sú totiž princípy – a to tak vo chvíli, keď požadujú obyčajnú slušnosť v politike, ako aj v okamihu, keď veria, že prosperita je produktom podnikavosti ľudí, ktorí vytvárajú pracovné príležitosti. A tak sa ani oni vďaka lákadlu ideologizácie a osobnej zainteresovanosti na najnovších dejinách nevyhli neraz až detinsky naivným konštatáciám. Človeku sa až veriť nechce, či je to ten istý Fedor Gál, ktorý píše, že „za posledných 15 rokov sa už rozhodujeme bez vonkajšieho tlaku“ a ten istý Peter Zajac, ktorý novembrovú garnitúru označí za „kultúru nezištnosti, obetavosti a služby verejnosti“. Práve v tejto osobnej clone sa prejavuje najväčšia slabina reflexií oboch mysliteľov. Hoci sa spočiatku najmä Fedor Gál pokúšal vyhnúť politickému uvažovaniu v kategóriách víťazstiev a prehier, ktoré výstižne označil za historický relikt, neskôr obaja skĺzli do takmer partizánskeho spomínania na vlastné zásluhy. Nebolo by to až také tragikomické, keby najmä Peter Zajac, neraz pripomínajúci svoju účasť na dvoch historických víťazstvách, vedel stráviť aj svoje dve historické prehry: dvakrát totiž pomohol Vladimírovi Mečiarovi k moci. Prvý raz, keď mu nadšene otvoril dvere do VPN ako „vševedkovi“ a druhý raz, keď nepochopil historickú emancipáciu Slovenska a prenechal ju vulgárnej realizácii HZDS a SNS. Všetky jeho ostatné interpretácie tejto udalosti sú mýty s dodatočne vymyslenou pointou. Žiaľ.
Fedor Gál a Peter Zajac patria k autorom, ktorí sú nesmierne cenným obohatením politického myslenia na Slovensku. A vidí sa mi, že ich texty, pôvodne publikované časopisecky, začínajú žiť až vo svojej knižnej podobe.
Eduard Chmelár
