Vyhľadávanie
Zvládnuť život je zrejme veľké umenie, konštatuje hrdinka jednej z trinástich nežných poviedok slovenskej autorky Viery Švenkovej. Prívlastok „nežných“ je tu oprávnene, pretože hoci sa s menom prozaičky spájajú príbehy reflektujúce medziľudské vzťahy bez okázalej dramatickosti, tieto azda ešte o trochu viac k nám prehovárajú stíšeným hlasom a rozosievajú pokoj podobný tomu, ktorý preciťuje matka stojaca nad postieľkou dieťaťa a zabúda na veľké sny o Paríži... V krátkych prózach Viery Švenkovej sa stretávame so širokou paletou postáv, ktoré v závislosti od sociálneho postavenia, rodinného zázemia či veku prechádzajú každodennými starosťami i radosťami a napriek „všednosti“ dokážu čitateľa intenzívne zasiahnuť. Obdivuhodný je tematický záber autorky – trinásť poviedok vovedie do sveta starnúceho manželského páru, ale i mladých manželov – ich vzťah sa rozpadne na absencii dôvery a sebaúcty. Krásny smútok čitateľa premkne pod kvitnúcou magnóliou, kde dochádza k stelesneniu túžby po nehe muža a ženy na pokraji hmotnej núdze. Bezmocnosť starnúcej hviezdy alebo pocity sklamania podozrievajúcej manželky nahrádza tichá ostýchavosť ženy nachádzajúcej naplnenie lásky v zastavení času. S citom použité metafory a symboly dodávajú príbehom poetický nádych. Švenkovej postavy sú nositeľmi posolstva, ku ktorému je hodné sa vrátiť. Čo všetko môže ľudí od seba oddialiť a naopak, aké nepatrné maličkosti či spoločné zdieľanie neistôt dokáže zblížiť? „Človek si chvíľami nie je istý, či ešte znáša sám seba, či miluje toho, do koho bol v mladosti zaľúbený, s kým roky žije, láska sa mení na zvyk, výsledok sebadisciplíny, povinnosť, no zavše, keď búrlivé vody opadnú, vynorí sa na slnku žiarivá, ako nová, núkajúca všetko, čo si človek želá a potrebuje – partnerstvo, priateľstvo, porozumenie, ostrov nehynúcej nehy. Ľudia ktorí milujú a sú milovaní, vraj dlhšie žijú“ (s. 28). Pri čítaní knihy máme pocit, že trinásť poviedok sa práve odohráva za dverami našich susedov, že príbehy sú nám akosi známe. Autorka by z nich mohla vytvoriť drámy, v ktorých sa pretekajú iné ženské spisovateľky s viac či menej šťastnými koncami. Načo však? Viera Švenková necháva príbehy doznievať v čitateľovi. Nepotrebuje bizarné postavy, atraktívne, často málo uveriteľné prostredie. Stačí jej priestor jednej izby a pokazené nástenné hodiny, aby vyjadrila, že „nič netreba brať smrteľne vážne, že čas má veľa rozmerov“ (s. 89). Po útlej knihe 13 poviedok sa vyplatí siahnuť. Krátke ponory do vnútra postáv namiesto dynamicky sa valiacich dobrodružstiev ponúknu stíšenie podávajúce svedectvo o úcte k človeku a k jeho zápasom uprostred módnej straty trvalých hodnôt a duševnej istoty.
