1872 km od reality
Miro Čársky: 1872 km od mora
Bratislava, Drewo a srd 2002
Obsah knihy
1872 km od mora tvorí deväť poviedok rôzneho rozsahu i tematiky. Jej autorom je Miro Čársky, o ktorom sa čitatelia nedozvedia nič, vlastne iba to, kedy sa narodil a to, že pracuje ako hrobár. Tak ostáva zahalený rúškom tajomstva, ktoré sa, žiaľ, prenieslo aj do niektorých jeho poviedok. Tie sú nesúrodou sústavou pripomínajúcou trochu žáner sci-fi – redukovaný na sen a fantáziu. Hneď prvá z poviedok je vlastne akousi vykonštruovanou mozaikou, či kolážou, ktorej obrazy sa nenápadne prepletajú a stretajú sa v minimálnom počte styčných bodov. Takto je naozaj ťažké odhadnúť, čo z textu poviedok je už realitou, ktorú prežíva hlavný hrdina a čo sa odohráva v jeho hlave. A aj keď sa v poviedkach možno skrýva nejaké posolstvo, je mimoriadne náročné prelúskať sa autorovým kódom, naladiť sa na jeho vlnovú dĺžku, keďže je zložité rozlúštiť už aj primárny dej. A hoci Čársky používa obraznosť, ktorá je naozaj esteticky vyspelá a prekvapivá, míňa sa často v účinku, keďže jej funkčnosť je minimálna. Zároveň je niekedy absurdná, čo sa v konečnom dôsledku odzrkadľuje na celkovej absurdnosti, ak chcete, nepriehľadnosti jeho poviedok. K tomuto prispieva aj zložitá stavba vety a textu (napr. priama reč takmer nie je vydelená z ostatného textu a text je poskladaný z mnohých útržkovitých motívov). Záverečné rozriešenie fabuly nie je vždy schopné spätne dodať zmysel celej poviedke.
Z autorovej svojskej štylistiky sa výraznejšie vymykajú azda len tri poviedky:
Som delfín, Až kým nezomrie otec-kráľ a
Niečo o strelcoch na strechách. Jadro prvej z nich tvoria spomienky študenta psychológie na zmeny v jeho dovtedajšom myslení. Prežíval ich na basketbalovom sústredení so svojimi najlepšími kamarátmi a s novými známosťami. Aj tu autor využíva humor, okorenený slangovými výrazmi, spája ním dokopy nezmyselné obrazy, avšak tieto nezakrývajú hlavnú os príbehu, ani na ňu nevplývajú rušivo. Druhá zo spomínaných poviedok je vytiahnutá z kontextu ostatných už samotným autorom, pretože o nej hovorí, že je „
mimo jeho umeleckých ambícií“. Sú to vlastne spomienky hlavného hrdinu na svojho otca: negatívne a pozitívne. V texte tejto poviedky je dokonca autorove vyznanie, že potrebuje „
skutočné poznanie, a nie iba intelektuálne pohadzovanie s pojmami a skladanie konštrukcií a mozaík, ktoré sú len možnosťami, fikciami.“ V poviedke
Niečo o strelcoch na strechách sa prekvapivo tento mladý autor venuje problematike vojny a netradičným, silne emotívnym spôsobom nám približuje tragiku danej doby.
S tvorbou autora vyznačujúcou sa zložitou obraznosťou, ktorá prechádza až do snovej fantazijnosti spojenej niekedy s jedinečným humorom, sa bežný čitateľ len ťažko vyrovná. A nebude pre neho ani jednoduché odkryť význam jednotlivých poviedok, ktoré napriek istým výhradám, zostávajú zaujímavým pokusom na literárnej scéne.
Martin Dzúr
