Vyhľadávanie
„Nebuďte vo svojich srdciach krutí k hriešnikom; Boh vám dá tým väčšiu milosť, čím hlbšie vás dojme ich hriech.“ Týmto citátom od Villona začína príbeh o zločine a treste, vrahoch a pozostalých. Capote, ktorý mal za sebou úspechy za svoje predošlé dielo Raňajky u Tiffanyho, sa stal vďaka nemu literárnou superhviezdou. Podľa jeho slov išlo o redefinovanie reportážnej literatúry, o beletrizovanú reportáž, a že všetko v knihe je pravdivé. Taký bol aj podnadpis knihy – Pravdivý opis štvornásobnej vraždy a jej dôsledkov. Pravdivosť bola už v čase prvého vydania podrobená kritike, hlavné myšlienky diela však zostávajú. Aký je spravodlivý trest za (štvornásobnú) vraždu? A prečo sa vôbec stala?
Capote prezentuje svoj pohľad na skoro 400 stranách. Autor striedavo opisuje príbehy vrahov, obetí a ostatných členov vidieckej komunity. Bohatý farmár bol zavraždený spolu so svojou manželkou a dvoma dospievajúcimi deťmi. Pôvodne mala byť kniha iba reportážou o dopade záhadnej vraždy na komunitu malého mesta, kde sa všetci navzájom poznajú. Hneď ako došlo k zatknutiu podozrivých, dostala jeho práca nový náboj. Objavila sa otázka viny a trestu.
Capote vrahov navštevoval za mrežami a s jedným z nich, Perrym Smithom, sa spriatelil. Vďaka intenzívnej komunikácii s odsúdenými tak prenikol do ich myslenia. Zúčastnil sa ich súdu, vypočul si názory odborníkov. Spoznal ich rodinné pozadie a okolnosti, ktoré ich formovali. Najmä opis Smithovho neradostného detstva je dojemný. Pri čítaní však netreba zabúdať na myšlienky, ktoré vyjadril vyšetrovateľ Al Dewey: „Zločin bol akási psychologická nehoda, v zásade neosobný čin, obete mohol práve tak zabiť blesk. Až na to, že zažili dlhé chvíle hrôzy a že trpeli.“ Al Dewey nedokázal zabudnúť na ich utrpenie. Napriek tomu sa na muža vedľa seba vedel pozerať bez nenávisti, skôr so súcitom, pretože život Perryho Smitha, to nebola prechádzka ružovým sadom, ale škaredé a osamelé blúdenie od jedného preludu k druhému. Deweyho súcit však nebol taký hlboký, aby pripúšťal zľutovanie alebo odpustenie. Dúfal, že Perryho a jeho komplica uvidí na šibenici – ako visia vedľa seba (s. 267).
Ide o knihu zo šesťdesiatych rokov odohrávajúcu sa na americkom vidieku. Prekladateľ tomu prispôsobil jazyk. Musím priznať, že sa mi tak repliky niektorých postáv čítali ťažko. Zastaraný výraz „frkan“ (z úst viacnásobného vraha) ma zarazil. Samo Marec urobil veľa práce na poznámkach pod čiarou, zasadil mnohé veci do kontextu. Chybne je preložená prezývka Hickocka – Pickles v tomto prípade nie je čalamáda, ale nakladané uhorky.
Napriek tomu, že vieme, akú úlohu zohral Capote v procese s odsúdenými, ako postava v knihe nevystupuje. Nie je tam jediné jeho vyjadrenie. Naozaj, slovo chladnokrvne sa dá použiť nielen na spôsob vraždy, odsúdenie vrahov, ale aj na spisovateľovo spracovanie tejto udalosti. Že však išlo len o literárne „chladnokrvne“, je už iný príbeh.
