Recenzia
Zuzana Duchová
01.04.2021

6 rokov slovenskej architektúry v 6 centimetroch

Henrieta Moravčíková a kol.: Ročenka slovenskej architektúry 2018/2019

Bratislava: Slovart, 2020

 

Vyšla tretia ročenka slovenskej architektúry. Mohli by sme ich pokojne premenovať na dvojročenky, keďže každé vydanie má ambíciu zachytiť „to najlepšie“ z produkcie za dva roky. Touto formou už teda máme zmapované roky 2014 – 2019. V knižnici zaberú šesť centimetrov hrúbky. Príjemný dizajn a rozmer je naozaj nadčasovým a nenáročným základom knižnice pre mnohé potenciálne cieľové skupiny – odborníkov, minimalistov, študentov aj odberateľov lifestylových časopisov. Predstavuje niečo medzi. Niečo trvalejšie ako časopis módnych trendov v architektúre, ale zároveň oddychovejšie ako vedecká encyklopédia.

Takýto formát svoje miesto na trhu určite má: je to istá forma propagácie kvality, predstavuje možnosť rýchlo siahnuť po erudovanej „definícii“ súčasnej slovenskej architektúry bez rizika šliapnutia vedľa. Existuje však aj architektúra mimo ročenky, žijúca svoj život medzi jej riadkami. Na Slovensku momentálne evidujeme 1 831 autorizovaných architektov. Ročenka textom a obrazom približuje 21 realizácií. Konkurencia je teda veľká a prax architektúry je nemilosrdne súťaživá. O „najlepšom“ sa však nedá rozhodnúť porovnaním rovnakých parametrov ako napríklad pri behu na 100 metrov. Športové paralely uvádzajú autori v úvodníku Ročenky 2016/2017. Ročenkové texty sú celkovo štýlovo vyvážené a pomerne husto prešpikované spoločenskými metaforami a odkazmi na ikonické diela teórie architektúry a iných umení.

Kvalitu najlepšieho nezaručí ani počet zastavaných metrov štvorcových, ani rýchlosť získania stavebného povolenia. Garantuje ju autor výberu, v tomto prípade je ním inštitúcia Slovenská akadémia vied, zastúpená pracovníkmi a pracovníčkami Oddelenia architektúry pod vedením Henriety Moravčíkovej. Ambíciu tohto mapovacieho projektu si zadefinovali ako približovanie spektra architektonického myslenia, typologickej štruktúry aj topografie slovenského architektonického územia. Súčasťou ročeniek je aj súhrn najvýznamnejších podujatí, ocenení a publikácií z oblasti architektúry. Vidieť pri sebe tieto zväčša izolované dáta z jednotlivých súťaží a realizovaných výstav je poučné a prácou nezávislej výskumnej inštitúcie je zbierať, popisovať a hodnotiť. Ešte väčšiu nezávislosť sľubuje angažovanosť zahraničných autorov reflexií, ktorí nemajú so žiadnym z „najlepších“ previazané rodinno-pracovné vzťahy. V poslednej ročenke ponúka Matthias Boeckl, profesor na Akadémii výtvarných umení vo Viedni, reflexiu z perspektívy zahraničného pozorovateľa. Jeho text vysvetľuje práve spomínanú šírku celej disciplíny a pozadie našich posledných „top 21“.

Nezávislosť a akademický nadhľad by malo byť to, čo odlišuje tieto publikácie od rôznorodých súťaží, kde svoje záujmy môžu pretláčať aj komerčné skupiny. V živote však existuje všetko pomiešané pohromade a na malej slovenskej scéne určite vo väčšej miere ako v Rakúsku. Ročenka sa chváli „celostným a pritom štruktúrovaným obrazom súčasnej architektúry“. Mohli by sme zvoliť jemnejší jazyk aj ambície a poukazovať skôr na vybrané pozitívne výsledky. Za stavom slovenskej architektúry totiž nepochybne stojí celý rad ďalších odborníkov a profesií, ktoré to na titulné stránky výberov nedotiahnu a nemusí to byť nutne „zlé“. Súťaženie a výbery v komplexných disciplínach ako architektúra a umenie vždy predstavujú istú formu spoločenskej diskusie. Tak chápem aj tento príspevok súboru diel, ktoré si zaslúžia určitú pečať kvality. Mal by slúžiť nie na normatívne oddeľovanie dobra od zla (kto sa neobjaví v ročenke je nikto), ale práve na inšpiráciu a povzbudenie k hľadaniu dobrých, funkčných a vizuálne pútavých riešení. Pripomínať, že každé vydarené dielo architektúry je originálne svojím kontextom, zámerom, objemom, a že ideálnym spoločným cieľom je, aby centimetre pribúdali.