Vyhľadávanie
Uloža, Knižná dielňa 2011
Čo je pre básnika vzrušujúcejšie ako nostalgia? Tajomná dáma, ktorú uvzato sledujeme v uličkách, kde sa už zošerilo, záblesk prežitého a stále riziko, že objekt, ktorý naháňame, je síce zozadu lýceum, ale spredu múzeum.
Peter Krištúfek je u ľudí zaťažených na pôvodnú slovenskú tvorbu zafixovaný ako prozaik, no najmä scenárista a režisér. Prozaici občas poškuľujú po poézii a naopak – básnici sa vyberú dobýjať územie prózy, avšak výsledky sú často rozpačité. Hneď skraja my však prišli na um flagrantné prípady, keď sa to podarilo a vznikli nosné diela. Vinco Šikula potešil svojich priaznivcov básňami a, naopak, Ivan Kolenič dal „zbohom básneniu“ a zabýval sa v próze…
Ale vráťme sa k meritu recenzie. Kniha 75W je už na prvý pohľad atypická. Klame telom a miestami sa tvári ako starší brat leporela, avšak v podstate ide o dnes čoraz modernejší „knižný koncept“. Nečudo, veď vyšla vo vydavateľstve Knižná dielňa, ktoré programovo skúša nové cesty v dizajne kníh. Počtom básní (23) je to útla zbierka, ktorú na optimistickejšiu hrúbku doplnili ilustrácie v podobe zvláštnych komiksov od regulárneho spoluautora Martina Grocha.
Tento mladý muž, študent VŠVU, sa v poslednom čase ambiciózne derie na výslnie výtvarného a najmä komixového sveta. Jeho štylizované, občas „duchárske“ postavičky dopĺňajú a o ďalší význam posúvajú básne. Básne občas znepokojivo snové, často na dreň civilné so sporadickým zábleskom nečakanej metafory, ale takmer vždy s dávkou v úvode spomínanej nostalgie. V mnohých básňach je silno prítomný obraz, akoby záber z pomyselného filmu, prípadne krátky príbeh. Prozaik a scenárista sa v Krištúfkovi skrátka nezaprie, aj keď si niekedy neodpustí drobnú exhibíciu na hranici schválnosti.
„Ucho v snehu ťa počúva, / keď prechádzaš cez zamrznutú zem, / páchnucu tichom a popraskanú / ako vysušené pery. / Je ťažko.“ Podobných veršov, ktoré mi evokujú obrazy belgického surrealistu R. Magritta či básne amerického modernistu W. Stevensa, je v zbierke požehnane. Miestami som mal pocit, že čítam fragmenty denníka, zápisky a vízie moderného dobrovoľného pustovníka či inak „poškodeného“ jedinca, ktorý hľadá v slovách kľúč k svojmu životu. Slová spolu s výtvarnou stránkou vytvárajú knihu, ktorá azda ukazuje jeden zo smerov, kadiaľ sa v súčasnej slovenskej poézii oplatí vybrať. Môžu sa objaviť obavy, aby ten smer neviedol do samoúčelných „postmoderných“, multižánrových experimentov, ale pre túto knihu týchto autorov to rozhodne neplatí.
