Recenzia
Maroš M.
04.05.2012

75W - Peter Krištúfek, Martin Groch - Dvaja muži v tom…

Dvaja muži v tom…

Uloža, Knižná dielňa 2011

Čo je pre básnika vzrušujúcejšie ako nostalgia? Tajomná dáma, ktorú uvzato sledujeme v uličkách, kde sa už zošerilo, záblesk prežitého a stále riziko, že objekt, ktorý naháňame, je síce zozadu lýceum, ale spredu múzeum.

Peter Krištúfek je u  ľudí zaťažených na pôvodnú slovenskú tvorbu zafixovaný ako prozaik, no najmä scenárista a  režisér. Prozaici občas poškuľujú po poézii a  naopak – básnici sa vyberú dobýjať územie prózy, avšak výsledky sú často rozpačité. Hneď skraja my však prišli na um flagrantné prípady, keď sa to podarilo a vznikli nosné diela. Vinco Šikula potešil svojich priaznivcov básňami a,  naopak, Ivan Kolenič dal „zbohom básneniu“ a zabýval sa v próze…

Ale vráťme sa k  meritu recenzie. Kniha 75W je už na prvý pohľad atypická. Klame telom a  miestami sa tvári ako starší brat leporela, avšak v podstate ide o dnes čoraz modernejší „knižný koncept“. Nečudo, veď vyšla vo vydavateľstve Knižná dielňa, ktoré programovo skúša nové cesty v dizajne kníh. Počtom básní (23) je to útla zbierka, ktorú na optimistickejšiu hrúbku doplnili ilustrácie v podobe zvláštnych komiksov od regulárneho spoluautora Martina Grocha.

Tento mladý muž, študent VŠVU, sa v poslednom čase ambiciózne derie na výslnie výtvarného a  najmä komixového sveta. Jeho štylizované, občas „duchárske“ postavičky dopĺňajú a o ďalší význam posúvajú básne. Básne občas znepokojivo snové, často na dreň civilné so sporadickým zábleskom nečakanej metafory, ale takmer vždy s dávkou v úvode spomínanej nostalgie. V mnohých básňach je silno prítomný obraz, akoby záber z  pomyselného filmu, prípadne krátky príbeh. Prozaik a  scenárista sa v Krištúfkovi skrátka nezaprie, aj keď si niekedy neodpustí drobnú exhibíciu na hranici schválnosti.

Ucho v snehu ťa počúva, / keď prechádzaš cez zamrznutú zem, / páchnucu tichom a popraskanú / ako vysušené pery. / Je ťažko.“ Podobných veršov, ktoré mi evokujú obrazy belgického surrealistu R. Magritta či básne amerického modernistu W. Stevensa, je v zbierke požehnane. Miestami som mal pocit, že čítam fragmenty denníka, zápisky a  vízie moderného dobrovoľného pustovníka či inak „poškodeného“ jedinca, ktorý hľadá v  slovách kľúč k  svojmu životu. Slová spolu s  výtvarnou stránkou vytvárajú knihu, ktorá azda ukazuje jeden zo smerov, kadiaľ sa v súčasnej slovenskej poézii oplatí vybrať. Môžu sa objaviť obavy, aby ten smer neviedol do samoúčelných „postmoderných“, multižánrových experimentov, ale pre túto knihu týchto autorov to rozhodne neplatí.