Vyhľadávanie
Ábé, Aha a spol. Rozprávky pre indigové deti. Napísal Erik Jakub Groch. Ilustroval Martin Groch. Vydalo Slniečkovo, Prešov 2009.
Kvalitná detská kniha už dávno neobnáša len milý priamočiary text plný zvieratiek a chlácholivé obrázky s výraznou farebnosťou. Deti sú schopné milovať rovnako aj mierne tóny, aj čiernu farbu. A čiernu aj v takom množstve, ktoré by zabilo dospelého voliča i voleného, ak by sa objavilo na predvolebnom plagáte.
Deti nemajú rady len čerň. Majú rady aj texty popletené, ktoré sa môžu stať nevyčerpateľným zdrojom ich všetečných otázok a smiechu. Knihy pre ne môžu, ale ani zďaleka nemusia byť zdrojom poučnej múdrosti. Autori detských kníh, ostrieľaní z rán utŕžených pri vydávaní pôvodnej beletrie pre dospelých, môžu zvysoka kašľať na kánony a kanóny kritikov, ako je to aj v tomto prípade. Deti rozhodujú o tom, čo sa im páči, a to priamočiaro, bez rozumkárskych dôvodov vykladačov.
Tieto poznatky prešli z otca na syna u autorskej dvojice Grochovcov. Otec sa na detskú knižku dal už dávnejšie. Vyšantil sa na Píšťalkárovi či Tuláčikovi a Kláre. V posledne menovanej knižke v plnom rozsahu prišiel aj s tým, čo sme v jeho básnickej tvorbe zložito a zbytočne hľadali: s humorom, ba priam až s recesistickou manierou si uťahuje z vážnych vecí: zo psieho vytia i psieho bytia, o ľudskom ani nevraviac.
Dokonca aj autor sám sa môže stať terčom zábavy. Knižku Tuláčik a Klára sme kúpili v Modre na námestí v kníhkupectve pána Turanského pre dcérku, a v ten deň sa ocitla na vrchole jej rebríčka. Ďalšie večery nás urgovala: „Poďme si už čítať toho Jakube Hrocha.“
Nevieme, či sa Erikovi Jakubovi Grochovi podarí v každej ďalšej knižke tento výkon zopakovať. Každopádne jeho Ábé, Aha a spol. sa dá zarátať medzi platné pokusy a v rámci hľadačstva medzi ojedinelé diela, ktoré posúvajú knižnú kultúru k neznámym oblastiam.
Nie je celkom jasné, pre akú vekovú kategóriu je dielo určené. Nepomôže nám ani podtitul Rozprávky pre indigové deti, lebo vzadu sa toto už-už upresnenie mení na fór. Asi nie je pre predškolákov, skôr pre deti, čo už párkrát museli zostať po škole, lebo si nerozumeli za počítačom s rigidnou učiteľkou. Textová zložka ustupuje obrazovej tak, ako životné prostredie, pripojené ku zvyškom niekdajšieho sveta zasadeného do prírody, ustupuje prostrediu na pracovnej ploche monitora pripojeného k počítaču:
„Kedysi boli sojky, holuby, vrabce, vrany a mnoho iných vtákov aj v Meste, kým ho celé nezaasfaltovali spolu s trávou a spráchnivenými kmeňmi vyrúbaných stromov. Na námestí neskôr vysadili niekoľko stromčekov, lenže ich koruny boli len o čosi väčšie ako basketbalové lopty a nebezpečne nízko pri zemi, kde na vtáčikov striehli vyhladované mačky. Na obzore holých hrebeňov za mestom sa týčili blyšťavé mrakodrapy, oslepujúce hory sklenených bánk a poisťovní, nič, čo by pripomínalo krajinu z prastarých kníh, aké videli v Knižnici. V knihách boli na obrázkoch všelijaké okrídlené bytosti, obrovské jastraby, sýkorky, rýchlo sa pohybujúce lastovičky, vyjavené sovy a škovránky letiace vysoko k vychádzajúcemu slnku. Lenže vtáky sa už dávno odsťahovali ďaleko od Mesta, na strmé vŕšky s niekoľkými roztrúsenými stromami a tlačili sa jeden vedľa druhého. Jastrab hneď vedľa vrabčeka, sova driemala s lastovičkou na hlave a všetky vtáky sa držali pokope, ako keby ich navrhol nejaký nevynachádzavý programátor.“
Textová časť i dej postupne ustupujú do úzadia a napokon definitívne prechádzajú do komiksu. Mierne a celkom prirodzene sa do popredia dostáva zložka výtvarná. Martin Groch využil na škále farieb len tie najbledšie odtiene a, ako si každý na prvý pohľad všimne, veľmi dobre si rozumie s čerňou, čierny humor nevynímajúc. Prišiel s osobitým, neopozeraným štýlom a všetko nasvedčuje tomu, že o ňom budeme počuť čoraz častejšie.
Možno by tu bolo viac namieste hovoriť o knižnom dizajne alebo knižnej grafike, alebo o zliatine duševnej a ručnej práce, lebo takéto knihy vznikajú od prvého momentu ako celok, nie súčet textovej a výtvarnej zložky. Od začiatku idú za jasným kompaktným výsledkom, ktorý stojí na vyváženosti a jednote zložiek. Skôr je to tvorba, ktorá nemá istotu v tom, čo je v archívoch a na trhu. Zrejme tu nejde o to, čo a ako napísať a namaľovať, ale akými prostriedkami a do akej miery vysunúť prah vnímania do neprebádaných území, kde sú ešte veci nejasné, nezaostrené, roztavené, zatavené do akéhosi nerozlíšeného skupenstva, ktorému deti azda rozumejú. My túto citlivosť – rozpoznávať to podstatné a vedľajšie v rýchlo sa meniacom svete – rýchlo strácame. Knižka nám napovedá, že túto citlivosť strácame možno rýchlejšie, ako si vlastne môžeme dovoliť.
Ján Litvák
